štvrtok 29. decembra 2011

Lastúrniky (Bivalvia) rodu Flabellipecten z miocénnych sedimentov Devínskej Kobyly a okolia

Medzi časté nálezy fosílií v miocénnych morských usadeninách v slovenskej časti Západných Karpát patria aj lastúrniky rodu Flabellipecten. Ich početné okrúhle vejárovité schránky boli nájdené aj na viacerých náleziskách na Devínskej Kobyle a jej blízkom okolí.

.....
Obr. 1 – Pohľad na masív Devínskej Kobyly (514 m) zo severnej strany


Lastúrniky (Bivalvia) tvorili početnú a rozšírenú skupinu živočíchov, ktoré na našom území obývali počas mladších treťohôr rôzne depozičné prostredia morských a jazerných ekosystémov. Medzi významných zástupcov lastúrnikov zo stredného miocénu možno zaradiť aj viaceré druhy z čeľade Pectinidae. Do tejto čeľade patrí aj rod Flabellipecten, pričom schránky zástupcov tohto rodu patria vo vrstvách miocénu medzi časté nálezy - na niektorých lokalitách so značne vysokou abundanciou. Počas vrchného bádenu (13,65 – 12,70 mil. r.) bol v oblasti Centrálnej Paratetýdy rod Flabellipecten zastúpený druhmi F. besseri (ANDRZEJOWSKI), F. leythajanus (PARTSCH) a F. solarium (LAMARCK). Uvedené taxóny patria medzi typické druhy lastúrnikov charakteristických pre stredný miocén, konkrétne pre obdobie báden (16,30 – 12,70 mil. r.) a sú významné hlavne zo stratigrafického a paleoekologického hľadiska. Na Devínskej Kobyle a v jej blízkom okolí sa nachádza množstvo rôznych paleontologických lokalít, na ktorých fosílie zástupcov rodu Flabellipecten patria medzi bežné a časté nálezy. Masív Devínskej Kobyly (514 m) je súčasťou Devínskych Karpát, nachádza sa na západnom okraji Bratislavy - rozprestiera sa na území medzi Devínskou Novou Vsou, Devínom a Dúbravkou. Na viacerých miestach na svahoch Devínskej Kobyly sú odkryté morské sedimenty mladších treťohôr, ktoré sa počas vrchného bádenu usadzovali v pobrežnom prostredí litorálu v zóne prílivu a odlivu, ako aj v plytkých vodách sublitorálu v prostrediach v blízkosti pobrežia. Počas sedimentácie sa po obvode Devínskej Kobyly na jej ponorených svahoch v závislosti od podmienok v jednotlivých prostrediach vyvinuli rôzne typy fácií. Pestrý vývoj v daných sedimentačných prostrediach dokumentuje široká škála usadených hornín marinného pôvodu, ktoré sú reprezentované hlavne litotamniovými vápencami, pieskami, brekciami, lumachelovými a vápnitými pieskovcami, piesčitými a brekciovitými vápencami ako aj jemnými piesčitoílovitými a ílovitými usadeninami. Fosílne zvyšky zástupcov rodu Flabellipecten boli na Devínskej Kobyle nájdené na mnohých lokalitách v okolí Dúbravky a Devína. Významné a dobre zachované nálezy týchto lastúrnikov pochádzajú tiež z piesčitých vrstiev lokalít z Devínskej Novej Vsi. 

Ich schránky sa vo fosílnom stave nachádzajú väčšinou separátne – sú rozdelené, pravé a ľavé lastúry sú voľne rozptýlené v sedimente. Iba zriedkavo sa vyskytujú celé kompletné schránky s uzatvorenými lastúrami (pravou a ľavou). Následkom neskorších fosilizačných procesov, no predovšetkým v dôsledku kompresie spôsobenej váhou nadložných vrstiev, nesú schránky väčších jedincov často stopy postdepozičnej deštrukcie. Lastúry majú charakteristický uniformný vzhľad, sú tenkostenné, majú pomerne súmerný, takmer okrúhly tvar. Na vrchole schránky sú na jej pravej a ľavej strane vyvinuté krídlovité výrastky - ušká. Skulptúru tvoria charakteristické početné radiálne rebrá, ktoré sa lúčovito rozbiehajú od vrcholu lastúry až po jej spodný okraj. Koncentrické prírastkové línie sú jemné a nevýrazné. Morfologicky sú pravé a ľavé lastúry výrazne a jasne diferencované. Pravá lastúra je v porovnaní s ľavou výrazne klenutejšia a vypuklejšia, ľavá lastúra je takmer plochá, iba s minimálnymi a nevýraznými náznakmi konvexného tvaru.
.....


Obr. 2Flabellipecten besseri (ANDRZEJOWSKI) - pravá lastúra, Devínska Nová Ves (lokalita Sandberg)


Flabellipecten besseri
(ANDRZEJOWSKI)

Z vyššie uvedených troch druhov rodu Flabellipecten je vo vrstvách bádenu najpočetnejší a najrozšírenejší práve druh Flabellipecten besseri (ANDRZEJOWSKI). Bohaté fosílne nálezy týchto lastúrnikov boli nájdené na lokalitách v okolí Devína, Dúbravky a Devínskej Novej Vsi. Tento druh sa hojne vyskytuje najmä v jemných piesčitých a piesčitoílovitých sedimentoch, vo vrstvách pieskovcov a piesčitých vápencov. Známe sú aj zriedkavé nálezy z litotamniových vápencov, či ílovitých organodetritických fácií. Lastúry dospelých exemplárov dorastali do výšky od 6 do 9 cm. Pravá lastúra je konvexného tvaru, ľavá lastúra je plochejšia. Tenkostenné okrúhle schránky s nápadnými uškami sú zdobené výraznými radiálnymi rebrami. Na vonkajšej strane lastúr sa na ich povrchu nachádza 18 až 21 lúčovito sa rozbiehajúcich rebier. Tieto rebrá na pravej lastúre smerom k dolnému okraju schránky nadobúdajú výrazný široký tvar, pričom medzery medzi nimi sú užšie, ako rebrá samotné. Na ľavej lastúre sú rebierka pomerne štíhle a tenké, pričom medzirebrové brázdy sú široké a priestranné. Stratigraficky bol druh Flabellipecten besseri (ANDRZEJOWSKI) v Centrálnej Paratetýde rozšírený len počas obdobia bádenu. Možno ho preto zaradiť medzi stratigraficky významné druhy lastúrnikov, ktoré sú pre uvedené obdobie charakteristické. Okrem Devínskej Kobyly a jej okolia sú nálezy tohto druhu známe aj z lokalít z Borského Mikuláša, Rohožníka, Stupavy (Viedenská panva), Modry – Kráľovej a Dubovej (Dunajská panva).
.....

Obr. 3Flabellipecten besseri (ANDRZEJOWSKI), Devínska Nová Ves
(lokalita Sandberg)
a – pravá lastúra, b – ľavá lastúra


Obr. 4 Flabellipecten besseri (ANDRZEJOWSKI)
a – vnútorná strana pravej lastúry, Dúbravka (lokalita Pekténová lavica),
b
– ľavé lastúry, Devín (lokalita Vinohrady)


Flabellipecten leythajanus (PARTSCH)

Tento zástupca čeľade Pectinidae nebol počas vrchného bádenu až tak rozšírený, ako predchádzajúci druh. Schránky druhu Flabellipecten leythajanus (PARTSCH) boli nájdené len na niektorých lokalitách v Devíne a Dúbravke. Pri Devíne boli ich početné schránky nájdené hlavne v horizontoch arkózovitých pieskov, ojedinelé nálezy pochádzajú aj z fácií litotamniových vápencov. Z okolia Dúbravky sú ich nálezy známe z viacerých nálezísk. Ich fosílne zvyšky tu boli objavené v rôznych typoch morských usadených hornín – v hrubozrnných pieskovcoch s obsahom klastov, v jemnozrnných pieskoch, litotamniových vápencoch, ako aj vo fáciách pevných piesčitých vápencov a vápenatých pieskovcov. Schránky tohto druhu dorastali zväčša do výšky od 6 do 9 cm. Pravá lastúra je v porovnaní s plochou ľavou lastúrou viditeľne klenutejšia a konvexnejšia. Ušká sú dobre vyvinuté, zdobené iba jemnými prírastkovými líniami. Skulptúra vonkajšieho povrchu lastúr je tvorená početnými a hustými priečnymi rebierkami. Ich počet sa pohybuje v rozmedzí od 19 do 24 rebier. Samotná šírka rebier nie je rovnaká, niektoré sú vyvinuté v porovnaní so susednými rebrami nerovnomerne – môžu byť tenšie a aj medzery medzi nimi sú užšie. Na pravej lastúre majú tieto radiálne rebrá skôr plochý široký tvar, brázdy nachádzajúce sa medzi nimi sú u väčšiny jedincov značne zúžené a nevýrazné. Druh Flabellipecten leythajanus (PARTSCH) patrí medzi druhy mäkkýšov, ktoré boli v Centrálnej Paratetýde počas miocénu rozšírené výhradne iba počas obdobia bádenu. Schránky tohto druhu boli na území slovenskej časti Západných Karpát okrem lokalít pri Devíne a Dúbravke nájdené aj na nálezisku pri Stupave (Viedenská panva).
.

Obr. 5 Flabellipecten leythajanus (PARTSCH) – pravé lastúry, Devín
(lokalita Šibeničník)
.

Obr. 6Flabellipecten leythajanus (PARTSCH) – pravá lastúra, Devín
(lokalita Šibeničník)
.

Obr. 7Flabellipecten leythajanus (PARTSCH)
a – ľavá lastúra, Dúbravka (lokalita Pekténová lavica), b – ľavá lastúra, Dúbravka (lokalita Dúbravská Hlavica)


Flabellipecten solarium (LAMARCK)

Druh Flabellipecten solarium (LAMARCK) je v porovnaní z predchádzajúcimi dvoma zástupcami rodu Flabellipecten najväčší. Ich nápadné veľké lastúry dorastajúce do pomerne veľkých rozmerov sú so schránkami iných druhov čeľade Pectinidae nezameniteľné a ľahko identifikovateľné. Pekné, veľké a dobre zachované fosílie týchto lastúrnikov pochádzajú z piesčitých sedimentov lokality Sandberg v Devínskej Novej Vsi. Na tejto lokalite sú ich nálezy pomerne časté, avšak na iných náleziskách sa nevyskytujú vôbec, alebo len zriedkavo. Bohaté výskyty fosílnych ostatkov týchto veľkých bivalvií sú dokumentované predovšetkým z vrstiev jemnozrnných pieskov, ako aj z horizontov jemných pieskov so šošovkami štrkov. Ich ojedinelé fosílie boli nájdené aj v piesčitých a ílovitých organodetritických sedimentoch. Lastúry majú charakteristický tvar a veľkosť, ktorých výška sa u dospelých jedincov pohybuje v rozmedzí od 11 až do15 cm. Veľké diskovité lastúry majú na vonkajšom povrchu vyvinuté výrazné rovné priečne rebrá, ako aj jemné prírastkové koncentrické línie. Na pravej lastúre sa nachádza 15 – 18 rebier a na ľavej lastúre 14 až 16 rebier. Na takmer plochých ľavých lastúrach sa v priestoroch medzi jednotlivými rebrami u väčšiny exemplárov nachádzajú jemné, nevýrazné tenké radiálne línie – vždy jedna v priestore medzi dvoma rebrami. Tieto línie sa smerom k spodnému okraju schránky strácajú, až úplne miznú. Na uškách ľavej lastúry je vyvinutých niekoľko nevýrazných línií, ktoré lúčovito vybiehajú od vrcholu lastúry až po okraj uška. V miocéne Centrálnej Paratetýdy patrí tento taxón medzi typické druhy lastúrnikov charakteristických pre báden. Známe sú aj ich výskyty z Maďarska z vrstiev datovaných do obdobia karpat, avšak stratigrafické začlenenie daných vrstiev do tohto obdobia je otázne a v súčasnosti je predmetom polemík a diskusií. Fosílie druhu Flabellipecten solarium (LAMARCK) boli na našom území okrem Devínskej Novej Vsi nájdené aj na lokalite Konopiská pri Rohožníku (Viedenská panva), kde však patria k veľmi zriedkavým a ojedinelým nálezom.
.

Obr. 8Flabellipecten solarium (LAMARCK) – ľavá lastúra, Devínska Nová Ves
(lokalita Sandberg)
.

Obr. 9 Flabellipecten solarium (LAMARCK) – pravá lastúra, Devínska Nová Ves (lokalita Sandberg)
.

Obr. 10Flabellipecten solarium (LAMARCK) – ľavá lastúra, Devínska Nová Ves (lokalita Sandberg)


Ekológia

Na základe bohatých fosílnych nálezov v rôznych typoch fácií na jednotlivých lokalitách Devínskej Kobyly, ako aj na báze poznatkov ekológie recentných zástupcov rodu Flabellipecten a iných príbuzných rodov lastúrnikov z čeľade Pectinidae, je možné bližšie rekonštruovať a popísať ekologické nároky týchto miocénnych druhov bivalvií. Zástupcovia rodu Flabellipecten tvorili v daných biocenózach súčasť vagilného bentosu, obývali hlavne jemné piesčité a piesčitoílovité dno v prostrediach infralitorálu až circalitorálu. Rozšírené boli aj v oblastiach s hrubozrnnejším piesčitým až štrkopiesčitým substrátom, nevyhýbali sa ani depozičným prostrediam s usadzovaním organodetritických sedimentov s piesčitou, alebo ílovitou prímesou. V prostrediach výsadne s mäkkým bahnitým ílovitým dnom sa tieto lastúrniky vyskytovali pomerne zriedkavo, v oblastiach ďaleko od pobrežia smerom do otvoreného mora v panvových fáciách hlbšieho neritika sa lastúrniky spomínaných bádenských druhov nevyskytovali vôbec. Zástupcovia rodu Flabellipecten sú typické stenohalinné druhy lastúrnikov viazané len na prostredia s normálnou salinitou (32 – 35 ‰). V paleoekológii preto zohrávajú významnú úlohu – sú spoľahlivými indikátormi pre prostredie s normálnou salinitou morskej vody. Na zníženie salinity sú veľmi citlivé, pri jej poklese pod štandardné hodnoty tieto lastúrniky hynú. Patria medzi filtrátory a uprednostňujú preto dobre prúdiacu vodu bohatú na planktón a organické látky. Lastúrniky voľne ležia s pootvorenými schránkami na morskom dne na svojej vypuklejšej pravej lastúre a cez žiabre filtrujú nasávanú vodu, z ktorej okrem kyslíka získavajú aj potravu. Ďalším charakteristickým znakom týchto bivalvií – ako aj väčšiny zástupcov čeľade Pectinidae, je ich pohyblivosť a flexibilita. Rytmickými pohybmi a sklápaním oboch lastúr a vystrekovaním vody z plášťovej dutiny sa dokážu pomerne rýchlo pohybovať a presunúť sa na iné miesto. Po morskom dne sa týmto spôsobom pohybujú skákavými až kĺzavými pohybmi, prípadne aj jednoduchým plávaním na krátke vzdialenosti. Po okrajoch plášťa majú v dvoch radoch vyvinutých množstvo drobných primitívnych očiek – jeden rad očí sa nachádza na okraji plášťa po obvode vnútornej strany pravej lastúry a druhý rad očí je vyvinutý taktiež na okraji plášťa po obvode vnútornej strany ľavej lastúry. Aj vďaka množstvu očiek citlivých hlavne na svetlo a širokému zornému poľu dokážu spozorovať pohyb v ich tesnej blízkosti, prípadne reagovať na podnety zmien svetla a tmy. Je to veľmi dôležité, hlavne ak hrozí nebezpečenstvo atakovania predátorom – či už hviezdovky, alebo dravého ulitníka. Ak spozorujú blížiaceho sa dravca, prípadne ak dôjde už k priamemu fyzickému kontaktu s predátorom, alebo aj ku kontaktu s nejakým iným rušivým elementom, reagujú veľmi rýchlo a podráždene - odplávajú a vzdialia sa do bezpečia.



Ukážka recentných pektinidov obývajúcich plytké pobrežné vody Mexického zálivu pri Floride.
Zdroj: youtube, autor: SubsurfaceMedia.com




Na videu je zachytený únik pektinida druhu Pecten maximus (LINNAEUS) pred atakujúcou hviezdovkou.
Zdroj: youtube.com

Uvedené miocénne bivalvie rodu Flabellipecten možno zaradiť medzi druhy mäkkýšov charakteristické pre obdobie báden (stredný miocén) v oblasti Centrálnej Paratetýdy, patria medzi významné a vedúce fosílie bezstavovcov typické pre toto obdobie. Na konci vrchného bádenu v dôsledku zmien na brakické morské prostredie a poklesu salinity morskej vody tieto stenohalinné druhy lastúrnikov na našom území vyhynuli. Tieto zmeny však mali za následok vyhynutie nielen všetkých pektinidov, ale aj veľkého množstva ďalších stenohalinných morských organizmov.

Autor: Radoslav Biskupič


0 komentárov:

Zverejnenie komentára

 
Design by Free WordPress Themes | Bloggerized by Lasantha - Premium Blogger Themes |