štvrtok 29. decembra 2011

Fauna žralokov z miocénnych lokalít západného Slovenska (II. časť)

Carcharias cuspidatus (AGASSIZ)

Tento druh žraloka možno systematicky zaradiť medzi zástupcov radu Lamniformes, presnejšie do čeľade Odontaspididae. Korunky predných zubov majú charakteristický štíhly, rovný podlhovastý tvar, horné laterálne a zadné zúbky sú mierne, alebo i viac zahnuté smerom k distálnej strane. Korunka dolných laterálnych a zadných zubov je rovná, no v porovnaní s prednými zubami je o niečo kratšia. Isté odlišnosti medzi hornými a dolnými zubami možno pozorovať aj na tvare ich koreňov. Rozmery jednotlivých zúbkov sú tiež rozdielne, avšak bežne sa ich výška pohybuje v rozmedzí približne od 20 mm až do 35 mm. Okraje korunky zubov sú hladké, taktiež povrch skloviny na lingválnej a labiálnej strane zubu je hladký. Zuby majú na koreňoch po stranách na úrovni bázy korunky zubu vyvinuté maličké laterálne hroty – zvyčajne jeden na distálnej a mesiálnej strane. Ramená koreňov sú smerom nadol výrazne ohnuté. Z miocénu Centrálnej Paratetýdy je tiež známy príbuzný druh Carcharias acutissimus (AGASSIZ), ktorého zúbky boli nájdené aj na lokalite Sandberg v Devínskej Novej Vsi. Zuby tohto žraloka majú podobný tvar, avšak od druhu Carcharias cuspidatus (AGASSIZ) ich možno jednoducho odlíšiť. Na lingválnej strane korunky zubu sa na sklovine nachádzajú jemné vrásky, avšak u druhu Carcharias cuspidatus (AGASSIZ) je povrch skloviny na lingválnej strane korunky hladký. Uvedený druh žraloka bol v miocéne Centrálnej Paratetýdy pomerne hojne rozšírený. Početné fosílne nálezy zubov týchto predátorov sú známe z vrchnobádenskej lokality Sandberg pri Devínskej Novej Vsi. Našli sa však aj na iných bádenských lokalitách: v Devínskej Novej Vsi (Tehelňa, Bonanza), Devíne (Lingulová lavica, Vinohrady), Dúbravke (Dúbravská Hlavica) a v Rohožníku (Konopiská). Zo spodného miocénu boli ich nálezy opísané z vrstiev egenburgu pri Mučíne a Rapovciach (Juhoslovenská panva). Druh Carcharias cuspidatus (AGASSIZ) bol stratigraficky rozšírený od oligocénu až po pliocén. Recentné druhy žralokov rodu Carcharias sú v dnešných moriach zastúpené druhmi Carcharias taurus RAFINESQUE a Carcharias tricuspidatus DAY.

Obr. 2 – Vzorka rôznych typov zubov druhu Carcharias cuspidatus (AGASSIZ),
Devínska Nová Ves (Sandberg)
Foto: R. Biskupič

Obr. 3 Carcharias cuspidatus (AGASSIZ)
a – Rohožník (Konopiská), b – Devín (Vinohrady)
Foto: R. Biskupič

Obr. 4 – Recentný druh žraloka druhu Carcharias taurus RAFINESQUE
Obrázok prevzatý zo stránky: en.wikipedia.org


Hemipristis serra (AGASSIZ)

Uvedený taxón možno zaradiť do radu Carcharhiniformes, do čeľade Hemigaleidae. Zuby týchto žralokov je možné od iných druhov pomerne ľahko rozlíšiť. Výška zubov sa štandardne pohybuje v rozmedzí od 20 do 30 mm. Majú typický masívny trojuholníkový tvar, korunky zubov sú výrazne zahnuté smerom k distálnej strane. Spodné zuby sú v porovnaní s vrchnými trošku štíhlejšie. Okraje korunky majú po oboch stranách (distálnej a mesiálnej) vyvinuté výrazne zúbkovanie. U spodných zubov je spomínaný pílkovitý okraj korunky vyvinutý iba slabo a nevýrazne, prípadne sú okraje korunky hladké a bez zúbkovania. Na vnútornej strane koreňov zubov dominuje výrazná lingválna vyvýšenina. Fosílne zvyšky druhu Hemipristis serra (AGASSIZ) boli vo vrstvách vrchného bádenu objavené na lokalitách v Devínskej Novej Vsi (Sandberg, Útočnica). Z egenburgu (spodný miocén) sú nálezy týchto drsnokožcov známe z Rapoviec a Mučína (Juhoslovenská panva). Stratigrafické rozšírenie tohto druhu žraloka je dokumentované od miocénu až po pliocén. V súčasnosti zastupuje rod Hemipristis len jeden recentný druh - Hemipristis elongatus (KLUNZINGER), ktorý obýva tropické a subtropické moria Indopacifického regiónu.

Obr. 5 – Vzorky fosílnych zubov žraloka Hemipristis serra (AGASSIZ)
a – Devínska Nová Ves (Sandberg)
b – Devínska Nová Ves (Útočnica)
Foto: R. Biskupič


Carcharhinus priscus (AGASSIZ)

Jedná sa o zástupcu druhovo členitej a bohatej čeľade Carcharhinidae. Tieto žraloky majú v porovnaní s inými druhmi pomerne malé zúbky. Ich výška sa zvyčajne pohybuje od 8 do 10 mm. Korunka zubu je krátka, na lingválnej a labiálnej strane s hladkou sklovinou. Okraje korunky na distálnej a mesiálnej strane v jej dolnej časti na báze nesú drobné zúbky, ktoré sa smerom ku špicu hrotu zjemňujú, až úplne strácajú. Korunky vrchných zubov sú distálne zahnuté, korunky spodných zúbkov sú rovné, alebo iba s miernym sklonom do distálnej strany. Ramená koreňa sa smerom nadol príliš neskláňajú, v jeho centrálnej časti na lingválnej strane je vyvinutá výrazná zvislá stredová brázda. Počas miocénu bol tento druh v Centrálnej Paratetýde bohato zastúpený. Zúbky týchto neveľkých žralokov sa v bádenských sedimentoch nachádzajú pomerne často. Ich hojné výskyty pochádzajú z piesčitých sedimentov sandberských vrstiev lokality Sandberg v Devínskej Novej Vsi, kde patria medzi najčastejšie nálezy žraločích zúbkov. Nájdené však boli aj na ďalších lokalitách bádenu v Devínskej Novej Vsi (Útočnica) a Rohožníku (Konopiská), ako aj vo vrstvách egenburgského veku pri Mučíne a Rapovciach. Druh Carcharhinus priscus (AGASSIZ) bol stratigraficky rozšírený od oligocénu po miocén. Recentne je rod Carcharhinus hojne rozšírený a zastúpený veľkým počtom rôznych druhov, z ktorého množstva možno spomenúť napríklad druhy Carcharhinus obscurus (LESUEUR), Carcharhinus brachyurus (GUNTHER), Carcharhinus limbatus (MÜLLER & HENLE), alebo Carcharhinus altimus (SPRINGER).

Obr. 6 – Ukážka rôznych typov zúbkov žralokov druhu Carcharhinus priscus (AGASSIZ),
Devínska Nová Ves (Sandberg)
Foto: R. Biskupič

Obr. 7 Carcharhinus priscus (AGASSIZ), Rohožník (Konopiská)
Foto: R. Biskupič


Negaprion eurybathrodon
(BLAKE)

Druh Negaprion eurybathrodon (BLAKE) je taktiež jedným zo zástupcov čeľade Carcharhinidae. Fosílne zúbky uvedeného druhu žraloka patria medzi vzácne a ojedinelé nálezy. Výška nájdených dvoch zubov z lokality Sandberg je 17 a 18 mm, vzorky pochádzajúce z lokality Bonanza sú výrazne menšie. Hrot zubu je krátky a rovný, na lingválnej strane viac konvexný, ako na strane labiálnej. Korunky vrchných zubov sú distálne mierne sklonené. Povrch skloviny je po oboch stranách hladký, okraje korunky sú na distálnej a mesiálnej strane hladké bez zúbkovania. Náznaky veľmi jemného a slabo vyvinutého nepravidelného zúbkovania možno pozorovať na úrovni bázy korunky na distálnej a mesiálnej strane ramien koreňa. Koreň je dobre vyvinutý s ramenami iba mierne sklonenými nadol. Na lingválnej strane koreňa sa v jeho strede nachádza zreteľná stredová vyvýšenina s výraznou centrálnou ryhou. Ojedinelé fosílne nálezy žralokov druhu Negaprion eurybathrodon (BLAKE) pochádzajú z bádenských piesčitých sedimentov z Devínskej Novej Vsi z lokalít Sandberg a Bonanza. Je to pomerne zriedkavý druh, z miocénu slovenskej časti Západných Karpát boli ich nálezy v odbornej literatúre detailne spracované a preštudované zatiaľ iba zo spomínanej lokality Bonanza, kde boli nájdené dva zuby tohto žraloka. Zriedkavé výskyty boli zaznamenané aj v miocénnych sedimentoch z Maďarska. V neogéne bol druh Negaprion eurybathrodon (BLAKE) rozšírený len počas miocénu. V recentných vodách tropických a subtropických morí je rod Negaprion reprezentovaný druhmi Negaprion acutidens (RÜPPELL) a Negaprion brevirostris (POEY).

Obr. 8 – Zuby zriedkavého druhu Negaprion eurybathrodon (BLAKE),
Devínska Nová Ves (Sandberg)
Foto: R. Biskupič


Galeocerdo aduncus AGASSIZ

Uvedený druh žraloka možno systematicky zaradiť tiež do čeľade Carcharhinidae.


Zuby nízkeho širokého tvaru sú väčšinou vysoké 10 až 15 mm. Korunka zubu s výrazne širokou bázou je krátka a nízka a je ostro sklonená k distálnej strane. Na oboch okrajoch korunky sa nachádzajú drobné zúbky, na mesiálnej strane sú výraznejšie a smerom ku špicu zuba sa zjemňujú. Distálny okraj korunky zubu pokrýva jemné a nevýrazné zúbkovanie. V dolnej časti korunky tesne nad jej bázou na distálnej strane sú na ramenách koreňa vyvinuté väčšie výraznejšie zúbky. Tie sa postupne distálnym smerom k okraju ramena koreňa zjemňujú. Povrch skloviny je lesklý a hladký. Koreň zubu je masívny, dobre vyvinutý. V jeho stredovej časti sa nachádza lingválna vyvýšenina, na ktorej je vyvinutá centrálna brázda.

V slovenskej časti Západných Karpát sa ich zuby našli v bádenských vrstvách v Devínskej Novej Vsi na lokalite Sandberg, pri Dúbravke (Pekténová lavica), ako aj v bývalom ílovisku (lokalita Konopiská) pri Rohožníku (Viedenská panva). Zo spodného miocénu (egenburg) sú nálezy ich zubov dokumentované z Juhoslovenskej panvy od Mučína a Rapoviec. Zaujímavé nálezy pochádzajú z už menovanej vrchnobádenskej lokality Konopiská pri Rohožníku, kde bol z jemných ílovitých sedimentov opísaný nález kostrových zvyškov veľryby so zachovanými ryhami na kostiach po zuboch žralokov. V okolí nálezu kostry bolo nájdených až 12 zubov žralokov druhu Galeocerdo aduncus AGASSIZ. V jednej z kostí sa dokonca našiel zapichnutý drobný hrot žraločieho zuba. Je preto pravdepodobné, že ryhy na kostiach veľryby boli spôsobené práve týmto druhom žraloka pri zahryznutiach do jej tela počas kŕmenia. Stratigrafické rozšírenie uvedeného druhu je známe od oligocénu až po pliocén. V dnešných tropických a subtropických moriach žije obávaný recentný druh Galeocerdo cuvier PÉRON & LESUEUR – neslávne známy žralok tigrí, u ktorého boli zaznamenané aj útoky na človeka, často s fatálnymi následkami. Pozorovaniami a štatistikami bolo zistené, že tento druh možno označiť hneď po žralokovi bielom – Carcharodon carcharias (LINNAEUS), ako druhého najnebezpečnejšieho žraloka pre človeka. Zástupcovia druhu Galeocerdo cuvier PÉRON & LESUEUR nepatria pri výbere potravy medzi príliš prieberčivých. Zožerú takmer všetko, čo sa im počas pátrania po potrave podarí uloviť, či vyhľadať. V žalúdkoch ulovených žralokov už bolo nájdených množstvo rôznych odpadkov a predmetov – vrátane kyslíkovej bomby pre potápačov. Druh Galeocerdo cuvier PÉRON & LESUEUR dorastá priemerne do dĺžky 4 metrov, v ojedinelých prípadoch môže dorastať i do väčších rozmerov (9 metrov).

Obr. 9 – Fosílie zúbkov druhu Galeocerdo aduncus AGASSIZ
a – Devínska Nová Ves (Sandberg)
b – Rohožník (Konopiská)
Foto: R. Biskupič

Obr. 10 – Recentný druh Galeocerdo cuvier PÉRON & LESUEUR
Obrázok prevzatý zo stránky: en.wikipedia.org



Autor: Radoslav Biskupič


Použitá literatúra:

Hano V, & Seneš J., 1953: Spodnomiocénna fauna pri Rapovciach.
Geol. Sbor. Slov. Akad. Vied Umení III, 3 - 4

Hiden, Von Hartmut R., 1994/95: Elasmobranchier (Pisces, Chondrichthyes) aus dem
Badenium (Mittleres Miozän) des Steirischen Beckens (Österreich).
Mitt. Abt. Geol. und Paläont. Landesmuseum Joanneum, Heft 52/53

Holec P., 2001: Miocénne drsnokožce a kostnaté ryby (Chondrichthyes et Osteichthyes,
Vertebrata) z viedenskej panvy pri Bratislave (Slovensko).
Mineralia Slovaca, 33.

Holec P., Hornáček M. & Sýkora M., 1995: Lower Miocene shark (Chondrichthyes,
Elasmobranchii) and whale faunas (Mammalia, Cetacea) near Mučín, Southern Slovakia.
Geol. Práce, Spr., 100

Juhász T., 2006: A danitz-pusztai homokbánya porcoshal maradványainak viszgálata.
Folia Historico Naturalia Musei Matraensis, 30

Kocsis László, 2007: Central Paratethyan shark fauna (Ipolytarnóc, Hungary).
Geologica Carpathica, 58, 1

Schultz O., 1971: Die Selachier-Fauna (Pisces, Elasmobranchii) des Wiener Beckens und
seiner Randgebiete im Badenien (Miozän).
Ann. Naturhist. Mus. (Wien), 75

Švagrovský J., 1981: Lithofazielle Entwicklung und Molluskenfauna des oberen Badenien
(Miozän M4d) in dem Gebiet Bratislava – Devínska Nová Ves.
Západné Karpaty, Séria Paleontológia, 7

Internet:

en.wikipedia.org

1.časť článku TU

0 komentárov:

Zverejnenie komentára

 
Design by Free WordPress Themes | Bloggerized by Lasantha - Premium Blogger Themes |