sobota, 1. marca 2014

Nové nálezy ulitníkov Sassia turrita (Eichwald) z ílovitých sedimentov miocénneho veku Viedenskej panvy

V morských sedimentoch stredného miocénu Viedenskej panvy boli objavené nové nálezy pomerne zriedkavých ulitníkov čeľade Ranellidae, ktoré boli priradené k druhu Sassia turrita (Eichwald).  Fosílne zvyšky ich schránok pochádzajú z východného okraja Viedenskej panvy, kde boli nájdené v pelitických a organodetritických slienitých fáciách studienčanského súvrstvia vrchného bádenu (stredný miocén) lokalít Rohožník – Konopiská a Devín – Zelené terasy.


Lokality

Obec Rohožník sa rozprestiera 15 km severovýchodne od mestečka Malacky pri západnom úpätí Malých Karpát. Lokalita Konopiská, ktorú predstavuje bývalé ílovisko s výstupom bádenských a sarmatských sedimentov, leží južne od obce, približne 900 m na juhozápad od železničnej stanice. Na lokalite boli odkryté najmä vrstvy studienčanského súvrstvia foraminiferovej buliminovo – bolivinovej zóny. Dominantnú časť tvoria hlavne fácie sivých vápnitých, bioturbovaných  a sivožltých ílovcov. V pelitických sedimentoch sú v určitých polohách vyvinuté vrstvičky, alebo podlhovasté šošovkovité telesá sivožltých organodetritických slieňovcov, ako i sivých riasových organodetritických slieňovcov. V nadloží sú vyvinuté nepravidelné šošovkovité vrstvy pieskov s obsahom valúnov a horizonty jemných sivých až sivožltých piesčito-ílovitých sedimentov. Stredný miocén je tiež zastúpený fáciami sivých až sivožltých ílovcov, ako i organodetritických lumachelových pieskov až piesčitých ílov spodného sarmatu holíčskeho súvrstvia. Bádenské a sarmatské sedimenty sú bohaté predovšetkým na fosílne zvyšky morských bezstavovcov s bohatým zastúpením spoločenstiev mäkkýšov.

Nálezisko Zelené terasy je situované na východnom okraji bratislavskej mestskej časti Devín, leží nad ulicou Lomnická na južných svahoch vrchu Devínska Kobyla (514 m n. m.) a tvoria ho početné umelé odkryvy súvisiace s rozsiahlymi stavebnými prácami realizovanými v danej oblasti. Na povrch tu vystupujú prevažne sivé až sivožlté ílovité a piesčitoílovité sedimenty studienčanského súvrstvia vrchnobádenského veku. Na lokalite boli identifikované početné fosílie bezstavovcov s výraznou prevahou lastúrnikov a ulitníkov.



Obr. 1 - Sassia turrita (Eichwald), Devín – Zelené terasy, fácia sivožltých ílov. A – abaperturálna strana; B – aperturálna strana. Foto: R. Biskupič


Materiál a metódy

Fosílny materiál bol získavaný plavením sedimentu,  počas zberu a odoberania vzoriek priamo z jednotlivých profilov, ako i voľným zberom zo sute.  Schránky gastropódov sú zachované prevažne v dobrom stave, bez výraznejších poškodení, ako i bez známok abrázie, či postdepozičnej deštrukcie. Na vzorke pochádzajúcej z lokality Devín – Zelené terasy sú zachované stopy bioerózie v podobe chodbičiek spôsobených činnosťou vŕtavých mnohoštetinavcov. Na lokalite Rohožník – Konopiská bolo nájdených 5 schránok dospelých a 8 schránok juvenilných jedincov. Z náleziska Devín – Zelené terasy pochádza z fácie sivožltých ílovcov ojedinelý nález jedného adultného exemplára.


Opis 

Schránky dorastajú do malých až stredne veľkých rozmerov, sú masívne a hrubostenné, s vypuklými, mierne, alebo i viac hranatými stenami závitov. Ulitu tvorí  5 až 7 závitov, na jej vrchole s drobnou nevýraznou protokonchou s hladkým povrchom bez skulptúry. Závity sú zvyčajne vyvinuté pravidelne, ich povrch je zdobený výraznými priečnymi a špirálovými rebrami, kde v miestach ich pretínania sa nachádzajú drobné hrbolčeky a uzlíky. Charakteristickým morfologickým prvkom sú tiež varixy, ktoré na závitoch tvoria výrazné masívne zhrubnuté hrebene. Na starších závitoch tvoria priečne a špirálové rebierka pravidelnú retikulárnu skulptúru, ktorá sa však postupne mení. Na najväčšom poslednom závite sa tieto skulptúrne prvky postupne zjemňujú, rebrá sú menej výrazné. Pozdĺžne rebrá môžu na telovom závite prechádzať až do jemných špirálových línií. Vertikálne rebrá sú menej vyvinuté a v bodoch pretínania s jemnými špirálovými rebrami môžu byť miestami vytvorené nízke, málo výrazné hrbolčeky. Ústie je masívneho oválneho tvaru, na spodnej strane ukončené krátkym sifonálnym kanálikom, s výraznými zubami vyvinutými na vnútornej strane vonkajšieho lábia.




Obr. 2 - Sassia turrita (Eichwald), Rohožník – Konopiská, fácia organodetritických litotamniových slieňovcov. A – abaperturálna strana; B – aperturálna strana. Foto: R. Biskupič


Poznámky

Výskyty druhu Sassia turrita (Eichwald) z nášho územia prvýkrát prezentoval Schaffer (1897) z ílovitých vrstiev lokality tehelňa v Devínskej Novej Vsi pod menom Triton Tarbellianum Grat., kde uvádza časté nálezy týchto mäkkýšov. Z toho istého náleziska spomína prítomnosť ich fosílnych zvyškov Toula (1900). Schránky študovaného druhu gastropóda boli na území slovenskej časti Západných Karpát identifikované aj vo vrstvách vrchného bádenu sandberských vrstiev studienčanského súvrstvia lokality Devínska Nová Ves – Sandberg (Hyžný et al., 2012). Ojedinelé výskyty týchto gastropódov boli na uvedenej lokalite objavené v najvrchnejšej časti profilu vo fácii litavských vápencov.


Stratigrafické a geografické rozšírenie

V centrálnej Paratetýde bol uvedený taxón stratigraficky rozšírený počas neskorého oligocénu (eger) a stredného miocénu (báden). Bohaté výskyty pochádzajú predovšetkým z bádenských sedimentov početných lokalít Poľska, Rakúska, Čiech, Maďarska, Rumunska a Bulharska. Ich zvyšky boli opísané z neskorého oligocénu Nemecka (chat) a stredného miocénu Holandska, Nemecka, Belgicka, ako i Francúzska (lang) a Turecka (lang/seraval) (Landau et al., 2009).




Obr. 3 - Sassia turrita (Eichwald), Rohožník – Konopiská, fácia organodetritických litotamniových slieňovcov. A – abaperturálna strana; B – aperturálna strana. Foto: R. Biskupič


Paleoekológia

Na lokalite Konopiská v Rohožníku sa gastropódy Sassia turrita (Eichwald) vyskytujú vo viacerých fáciách, avšak ich prítomnosť vo vrstvách sivých bioturbovaných ílovcov a na nálezisku Devín – Zelené terasy vo fácii sivožltých ílov, napovedá viac o ekologických nárokoch týchto ulitníkov. Pre tieto fácie sú charakteristické spoločenstvá mäkkýšov s relatívne nízkou diverzitou, avšak s hromadnými výskytmi oportunistických bivalvií Corbula (Varicorbula) gibba (Olivi). Vysoká abundancia tohto taxónu poukazuje na nestabilné podmienky; je to typický oportunistický kolonizátor zničených prostredí s redukovaným počtom sprievodných taxónov, ktorý je schopný rýchlo sa stať dominantným faunálnym elementom (Hyžný et al., 2012).  Patrí k malému počtu druhov, ktoré dokážu prežiť vyhladzovanie bentických fáun spôsobené ochudobnením kyslíka, alebo chemickými škodlivinami v recentných moriach (Mandic & Harzhauser, 2003).

Výskyty ulitníkov Sassia turrita (Eichwald) v asociáciách mäkkýšov s dominanciou druhu Corbula (Varicorbula) gibba (Olivi) napovedajú o ich možnej adaptabilite na prostredia so zhoršenými a nestabilnými, až dysoxickými podmienkami. Na základe predpokladaného charakteru paleoprostredia na lokalitách Rohožník – Konopiská a Devín – Zelené terasy možno usudzovať, že študovaný druh gastropóda obýval morské prostredia v zónach infralitorálu až cirkalitorálu s ílovitým dnom. 

Recentní predstavitelia čeľade Ranellidae patria k teplomilným ulitníkom, obývajú tropické až subtropické morské prostredia kontinentálneho šelfu, väčšina druhov žije v prílivových zónach, na skalnatých pobrežiach, koralových útesoch a na piesčitom substráte (de Bruyne, 2004). Sú to epifaunálne dravce živiace sa menšími bezstavovcami.


Autor: Radoslav Biskupič



VIAC INFO: abstrakt a poster z 12. predvianočného geologického seminára ŠGÚDŠ a SGS nájdete TU a TU



Zoznam použitej literatúry:

Baluk, W., 1995: Middle Miocene (Badenian) gastropods from Korytnica, Poland; Part II.
Acta Geologica Polonica, 45, 3 – 4, 153 – 255

Bruyne, R. H. de, 2004: Encyklopedie ulit a lastur. Rebo Productions CZ, 1– 336

Čierna, E., 1973: Mikropaläontologische und biostratigraphische Untersuchung einiger Bohrproben aus der weiteren Umgebung von Rohožník.
Acta Univer. Comeniana, 26, 113-187

Hladilová, Š.: 1991: Results of preliminary studies of the molluscan fauna from the Rohožník locality.
Scripta, Geology, 21, 91-97

Hyžný, M., Hudáčková, N., Biskupič, R., Rybár, S., Fuksi, T., Halásová E., Zágoršek K. & Ledvák P., 2012: Devínska Kobyla – a window into the Middle Miocene shallow-water marine environments of the Central Paratethys (Vienna Basin, Slovakia).
Acta Geologica Slovaca, 4, 2, 95–111

Kováč, M., Baráth, I., Marko, F., Šútovská, K., Uher, P., Hladilová, Š., Fordinál ,K., Tuba, L., 1991: Neogene sequences.  In: Kováč, M., Michalík, J., Plašienka, D., Putiš, M., (eds.):  Malé  Karpaty Mts. Geology of the Alpine  –  Carpathian
junction. Guide to excursions. Bratislava, 61-74

Landau, B., Harzhauser, M. & Beu, A. G., 2009: A Revision of the Tonnoidea (Caenogastropoda, Gastropoda) from the Miocene Paratethys and their Palaeobiogeographic Implications.
Jb. Geol. B.-A., 149, 1, 61 – 109

Mandic, O. & Harzhauser, M., 2003: Molluscs from the Badenian (Middle Miocene) of the Gaindorf Formation (Alpine Molasse Basin, NE Austria) – Taxonomy, Paleoecology and Biostratigraphy. Ann. Naturhist. Mus. Wien, 104 A, 85–127

Schaffer, F., 1897: Der marine Tegel von Theben – Neudorf in Ungarn.
Jb. K. Kön. Geol. Reichsanstalt, 47, 3, 533 – 548

Toula, F., 1900: Über den marinen Tegel von Neudorf an der March.
Verh. Vereins für Natur und Heilkunde Pressburg, 11, 20, 1 – 30


sobota, 6. júla 2013

Stredný miocén lokality Rohožník – Konopiská (Viedenská panva). I. časť – litológia, stratigrafia a význam lokality.

Oblasť Viedenskej panvy je bohatá na výskyt viacerých významných paleontologických lokalít neogénneho veku. Jedným z týchto nálezísk fosílnej fauny miocénu nachádzajúcich sa na našom území je aj lokalita Konopiská pri Rohožníku.


Úvod

Z paleontologického hľadiska je oblasť Viedenskej panvy nesmierne zaujímavá z dôvodu výskytu bohatých nálezov fosílnej fauny na početných miocénnych lokalitách. Viedenská panva sa rozkladá na území severovýchodného Rakúska, juhovýchodnej časti Českej republiky (Morava) a západnej časti Slovenska (Záhorská nížina). Súvrstvia morských sedimentov neogénu dosahujú miestami mocnosť až 5500 m. Na území slovenskej časti Západných Karpát je východná časť Viedenskej panvy tvorená Záhorskou nížinou siahajúcou od severného okraja tvoreného Bielymi Karpatmi k juhu, kde susedí s Devínskymi Karpatmi. Na východnom okraji hraničí s pohorím Malých Karpát, jej západný okraj tvorí rieka Morava. V tejto oblasti sa na našom území nachádza množstvo paleontologických lokalít, pričom mnohé z nich možno zaradiť medzi významné náleziská kenozoickej fauny a flóry. Jedným z významných nálezísk s hojným výskytom strednomiocénnej fosílnej fauny je aj lokalita Konopiská v Rohožníku.


 Lokalita Rohožník – Konopiská

Lokalita Konopiská sa nachádza južne od obce Rohožník, ktorá leží na východnom okraji Viedenskej panvy pri západnom úpätí Malých Karpát v blízkosti mestečka Malacky. Samotná lokalita bola objavená začiatkom 60-tych rokov minulého storočia počas geologických prieskumov okolia Rohožníka. V tomto období sa na lokalite rozprestierali iba vlhké lúky a mokrade. Cieľom geologických prieskumov bolo pomocou vrtov vyhľadať ložisko korekčných ílov potrebných pre potreby závodu na výrobu cementu, ktorého výstavba sa plánovala v blízkom okolí Rohožníka. Počas terénnych prác bolo vykonaných 25 vrtov siahajúcich do hĺbok od 30 až do 100 m. Ako ukázali výsledky prieskumov, podložie lokality bolo tvorené vrstvami prevažne pelitických sedimentov. Vzorky z vrtných jadier boli podrobené mikropaleontologickým analýzam foraminiferových spoločenstiev, na základe ktorých bolo možné bližšie stratigrafické začlenenie jednotlivých vzoriek. Na báze výsledkov týchto analýz boli sedimenty morských ílov a piesčitých ílov pochádzajúcich z jednotlivých vrtných jadier stratigraficky zaradené k bádenu a sarmatu (stredný miocén), pričom vek vzoriek jedného z vrtov bol stanovený na panón (vrchný miocén).




Obr. 1 – Lokalita Konopiská pri Rohožníku. Pohľad na južnú stranu ťažobnej jamy v období rekultivácie íloviska v roku 2002. Steny odkrývajú vrstvy sivých bioturbovaných pelitov vrchného bádenu studienčanského súvrstvia.
Foto: © Radoslav Biskupič


S ťažbou ílu pre potreby cementárskeho kombinátu “Záhorie“ sa začalo v roku 1976. S istými nepravidelnými prestávkami trvala ťažba v tejto lokalite až do roku 1998. V priebehu tohto obdobia boli v jame íloviska odkryté ílovité, piesčitoílovité, organodetritické a piesčité sedimenty bádenského a sarmatského veku obsahujúce bohaté fosílne zvyšky prevažne morských organizmov. V 90-tych rokoch boli íly dobývané už len na severovýchodnej strane ťažobnej jamy, pričom všetky ďalšie steny a súvislé odkryvy íloviska, kde prebiehala v minulosti aktívna ťažba, boli medzičasom postupne zasutené a zarastené vegetáciou. V niektorých častiach už nevyužívaného íloviska sa začali dokonca vytvárať malé akumulácie ilegálne dovozeného odpadu. Keď v roku 1998 došlo k ukončeniu ťažby ílu, dosiahla celková rozloha samotnej ťažobnej jamy plochu o rozlohe až vyše 10 ha. Ukončenie ťažby nerastnej suroviny bolo podmienené vysokou vlhkosťou a vysokým obsahom síry v íle. V roku 2001 sa začalo s rekultiváciou íloviska. Cieľom bolo upraviť jeho vzhľad a vytvoriť prostredie mokradí s vodnou plochou, ktoré malo byť kolonizované rôznymi živočíchmi – prevažne vtáctvom. Pôvodným zámerom bolo vytvoriť uprostred bývalého íloviska jazierko s izolovaným ostrovčekom oddeleným kanálom. Keďže hladina vody z roka na rok nekontrolovateľne stúpala, bol napokon tento umelo vytvorený ostrovček celkom zatopený. V súčasnosti je už zber fosílií na lokalite Konopiská výrazne obmedzený, ílovisko je takmer celé zatopené vodu – je tu vytvorené jazero, ktoré je súčasťou súkromného chráneného prírodného areálu Konopiská spoločnosti Holcim (Slovensko) a. s.




Obr. 2 – Západná časť íloviska Konopiská po rekultivácii. Stav lokality v roku 2001.
Zdroj: internet




Obr. 3 – Foto ťažobnej jamy z konca 90-tych rokov. Steny ťažobnej jamy sú zasutené, ílovisko je zarastené bujnou vegetáciou. Stav lokality pred rekultiváciou.
Zdroj: internet


Na lokalite Konopiská však v minulosti neboli fosílie nachádzané iba priamo v samotnom ílovisku, ale aj v jeho blízkom okolí. Morské sedimenty stredného miocénu sú prítomné v celom širokom okolí lokality a miestami obsahujú zaujímavé spoločenstvá organizmov. Tieto sedimenty boli odkrývané pri sporadických výkopových prácach uskutočňovaných v okolí ťažobnej jamy. Na jeseň v roku 1996 sa v oblastiach južne od Rohožníka v blízkosti íloviska začalo s výkopovými prácami súvisiacich s výstavbou nového plynovodu. Jeho trasa viedla východným okrajom Borskej nížiny popri Malých Karpatoch. Počas týchto príležitostných výkopoch boli odkryté prevažne žlté až žltosivé íly, ako i piesčité sedimenty – miestami s obsahom valúnov a pomerne chudobnou faunou mäkkýšov. Pozornosť však pútali najmä vrstvy sivých piesčitých ílov usadzujúcich sa počas bádenu v plytkovodných prostrediach infralitorálu, ktoré obsahovali bohaté a pekne zachované fosílie morských organizmov s výraznou dominanciou mäkkýšov.


Stratigrafia a litológia

V ťažobnej jame niekdajšieho íloviska a v jeho blízkom okolí boli počas ťažby ílu, ako aj pri rôznych príležitostných výkopových prácach odkryté morské sedimenty vrchného bádenu a spodného sarmatu (stredný miocén). Na zaujímavé litologické zloženie neogénnych sedimentov tohto územia poukazujú aj vrty zo starších geologických prieskumov. Rôzne typy fácií naznačujú neobyčajne pestrý vývoj sedimentačného prostredia a jednotlivých spoločenstiev organizmov počas stredného miocénu. Z litologického hľadiska dominujú na lokalite prevažne pelitické sedimenty, ktoré zastupujú vrstvy sivých a žltosivých ílovcov. V niektorých polohách sú tiež vyvinuté vrstvy, alebo šošovkovité vložky litotamniových a organodetritických sivých a sivožltých slieňovcov. V nadloží sú na určitých miestach vytvorené horizonty lumachelových organodetritických piesčitých ílov, ako aj vrstvy piesčitých až piesčitoílovitých sedimentov. Hlavný smer sklonu strednomiocénnych vrstiev odkrytých v ílovisku je 5 – 10° na sever až severozápad. Jednou zo zvláštností lokality je, že vrstvy bádenských a sarmatských pelitických sedimentov boli v jame hliniska odkryté približne v rovnakej výške – vedľa seba, oddelené zlomom. Tento jav možno vysvetliť tektonickým poklesom jednej z krýh. Vrstvy mladších sedimentov sarmatu sa nachádzajú na samostatnej kryhe v rovnakej výške vedľa susediacej kryhy tvorenej staršími sedimentmi bádenu.




Obr. 4 – Paleogeografická rekonštrukcia so znázornením rozloženia súše a mora v oblasti Viedenskej panvy počas bádenu s vyznačenou polohou lokality Rohožník.
Prevzaté z práce: Strauss, P., Harzhauser, M., Hinsch, R. &  Wagreich, M., 2006: Sequence stratigraphy in a classic pull-apart basin (Neogene, Vienna Basin). A 3D seismic based integrated approach. Geologica Carpathica, 57, 3, 185-197, Bratislava
Upravené


Vrchný báden (13,65 – 12,70 mil. r.)

Na nálezisku sú vo veľkej miere zastúpené predovšetkým vrchnobádenské sedimenty studienčanského súvrstvia foraminiferovej buliminovo – bolivinovej zóny. Na lokalite bolo možné pozorovať prstovitý prechod pieskovcov a detritických vápencov sandberských vrstiev do pelitických sedimentov. Počas bádenu boli pozdĺž pobrežia dnešných Malých Karpát v okolí Rohožníka vyvinuté rífové komplexy viazané na tektonicky aktívnu pobrežnú líniu, kde jadrá jednotlivých rífov boli budované riasovými, machovkovými, koralovými a organodetritickými karbonátmi. Detritické organogénne sedimenty usadzujúce sa na svahoch pod rífom boli prúdmi sporadicky transportované smerom do hlbších fácií infralitorálu až cirkalitorálu smerom do otvoreného mora. Tenké vrstvy rôznych organodetritických slieňov prechádzajúcich miestami až do lavíc litavských vápencov, ako i nepravidelné šošovkovité telesá týchto sedimentov boli odkryté v bývalom ílovisku lokality Konopiská. Dôkazom pestrého vývoja daného územia počas vrchného bádenu sú rôzne typy fácií, ktoré sú zastúpené od jemných pelitických usadenín reprezentujúcich prostredia afytálu cirkalitorálnej zóny až po piesčité až piesčitoílovité sedimenty usadzujúce sa v prostrediach zosterových lúk v zónach plytkého infralitorálu. V závislosti od typu prostredia sa odlišujú aj jednotlivé spoločenstvá bentóznych organizmov. Charakter každého z prostredí mal vplyv nie len na taxonomické zloženie týchto biocenóz a abundanciu jednotlivých druhov, ale významnú úlohu zohrával aj z pohľadu tafonómie. Práve na lokalite Konopiská v Rohožníku je možné pozorovať rôznorodosť, pestrosť, ale aj diferenciácie rôznych viac, či menej podobných, ako aj celkom odlišných niekdajších prostredí bádenského mora.



Obr. 5 – Rekonštrukcia rífového komplexu rozprestierajúceho sa počas bádenu v plytkomorských prostrediach pozdĺž pobrežia v okolí Rohožníka.
Prevzaté z práce: Hladilová, Š., Hladíková, J. & Kováč, M.: 1998: Stable Isotope record in Miocene Fossils and Sediments from Rohožník (Vienna Basin, Slovakia). Slovak Geol. Mag., 4, 2, Bratislava


Na lokalite boli objavené hojné fosílne zvyšky morských bezstavovcov, ktoré reprezentujú dierkavce, machovky, hubky, ramenonožce, koralovce (solitárne, koloniálne), lastúrniky, ulitníky, klovitovce, chitóny, mnohoštetinavce, ostnatokožce (ježovky, hviezdovky), ostrakódy, fúzonôžky, desaťnožce. Stavovce zastupujú najmä nálezy zvyškov drsnokožcov (žraloky, raje) a kostnatých rýb; fosílne ostatky cicavcov patria k veľmi zriedkavým nálezom. Najvyššiu diverzitu dosahujú mäkkýše, z ktorých sa vo vrstvách vrchného bádenu podarilo objaviť až okolo 550 taxónov. Okrem samotných fosílnych zvyškov organizmov boli na schránkach morských evertebrát (prevažne mäkkýšov) nájdené tiež početné stopy bioerózie, rôzne anomálie, posttraumatické deformácie a stopy predácie desaťnožcov. Nakoľko na lokalite prevládajú jemné ílovité až piesčitoílovité sedimenty, fosílie sú zväčša zachované v dobrom stave a s pôvodnou schránkou. Na niektorých schránkach ulitníkov a lastúrnikov boli objavené aj zvyšky ich pôvodného zafarbenia. U bivalvií boli u niektorých jedincov vzácne zachované aj zvyšky ligamentu.



Obr. 6 – Pohľad na menší zasutený odkryv (stav z roku 2011) s výstupom žltosivých ílov vrchného bádenu s asociáciou mäkkýšov Nassarius illovensis (HOERNES & AUINGER) a Corbula (Varicorbula) gibba (OLIVI).
Foto: © Radoslav Biskupič




Obr. 7 – Schránky bivalvií druhu Corbula (Varicorbula) gibba (OLIVI) v suti. Fácia žltosivých ílov, vrchný báden.
Foto: © Radoslav Biskupič




Obr. 8 – Ukážka niektorých nálezov fosílií morských organizmov z vrstiev vrchného bádenu lokality Rohožník – Konopiská.
a – Quinqueloculina  sp., schránka dierkavca
b – Pterynotus tortuosus (SOWERBY), schránka muricidného gastropóda
c – Semicassis laevigata (DEFRANCE), fosílna schránka ulitníka   
d – Protula cf. tubularia (MONTAGU), rúrka mnohoštetinavca
e – Fissidentalium mutabile (HÖRNES), klovitovec
f – Anadara diluvii (LAMARCK), pohľad na vnútornú stranu lastúry
g – Circomphalus subplicatus (D'ORBIGNY ), schránka lastúrnika
h – Conus (Chelyconus) fuscocingulatus (HÖRNES), fosília ulitníka
i – Acanthocardia turonica (HÖRNES), schránka lastúrnika
j – Carcharias cuspidatus (AGASSIZ), zub žraloka
Foto: © Radoslav Biskupič


Medzi najvýznamnejšie nálezy fosílií z vrstiev bádenu patria nepochybne zvyšky cicavcov, ktorých výskyt je na lokalite Konopiská veľmi vzácny a ojedinelý. V 80-tych rokoch 20. storočia sa vo vrstvách sivých vápnitých ílovcov podarilo objaviť kostrové zvyšky bezzubej veľryby (podrad Mysticeti) druhu Mesocetus hungaricus KADIC. Nájdený osteologický materiál pozostával predovšetkým zo stavcov a rebier tohto morského cicavca. Jedná sa o veľmi vzácny nález, nakoľko zvyšky veľrýb patria v miocéne Západných Karpát medzi obzvlášť zriedkavé nálezy. Ďalším z nepochybne významných paleontologických objavov zo študovanej lokality patria nálezy fosílií zubatej veľryby (podrad Odontoceti) – sladkovodného delfína z podčeľade Pomatodelphininae. Nájdené boli nie len zúbky, ale aj fragmenty mandibuly a rostra delfína, ktoré patrili ešte mladému nedospelému jedincovi. Z nášho územia boli zvyšky sladkovodného delfína opísané iba z lokality Konopiská. Nesmiernu vzácnosť tohto nálezu podčiarkuje aj skutočnosť, že objavený jedinec obýval počas vrchného bádenu pravdepodobne oblasť delty niekdajšieho Dunaja, ktorá sa v tomto období nachádzala na území severovýchodného Rakúska a juhovýchodného cípu Moravy – niekoľko desiatok kilometrov západne až severozápadne od miesta nálezu (lokalita Konopiská). Predpokladá sa, že mŕtve telo živočícha bolo z delty transportované morskými prúdmi smerom na východ do otvoreného mora až k blízkosti pevniny (Malé Karpaty), kde napokon tieto ostatky fosilizovali (pozri LAMBERT et al., 2008). Okrem bohatej fauny sa na lokalite v niektorých vrstvách vyskytujú hromadné výskyty červených koralinných rias, ako i zvyšky suchozemskej flóry splavenej zo súše (zuhoľnatené drevá, semienka, listy, šišky).

Dominantnú časť odkrytých vrchnobádenských vrstiev tvoria fácie sivých, modrosivých až zelenosivých vápnitých ílovcov, sivých bioturbovaných vápnitých ílovcov a fácia sivožltých ílovcov. V pelitických sedimentoch sú miestami vyvinuté tenké vrstvy, alebo podlhovasté šošovkovité telesá  sivožltých organodetritických slieňovcov, ako i sivých riasových organodetritických slieňovcov, ktoré miestami prechádzajú až do tenkých vrstiev riasových litavských vápencov. V nadloží sú na niektorých miestach vyvinuté nepravidelné šošovkovité vrstvy pieskov, pieskov s obsahom valúnov a horizonty jemných sivých až sivožltých piesčitoílovitých sedimentov s občasnými tenkými vložkami štrkov.


Spodný sarmat (12,70 – 12,10 mil. r.) 

Stredný miocén je okrem vrchného bádenu na lokalite zastúpený aj usadeninami spodného sarmatu holíčskeho súvrstvia mohrensterniovej zóny (v minulosti označovanej pod názvom “Rissoenschichten“). Podľa zonácie sarmatských dierkavcov sa tieto vrstvy priraďujú do troch biozón:  zóna Elphidium reginum (zóna veľkých elfidií), zóna Elphidium hauerianum a zóna s Protelphidium tuberculatum. V bývalom ílovisku boli odkryté najmä vrstvy sivých až sivožltých ílovcov s bohatou faunou lastúrnikov a ulitníkov usadzujúcich sa pravdepodobne v zóne hlbšieho infralitorálu až cirkalitorálu. Na západnom cípe lokality v rohu ťažobnej jamy boli odkryté organodetritické lumachelové piesky až piesčité íly s nahromadenými schránkami sarmatských mäkkýšov spoločne s preplavenými fosíliami ováľaných schránok bádenských ulitníkov a lastúrnikov. Vrstvy sarmatu sú bohaté na výskyt fosílií dierkavcov a ostrakódov, ako i mäkkýšov. K veľmi častým nálezom patria schránky ulitníkov a lastúrnikov. Spoločenstvá spodnosarmatských mäkkýšov neoplývajú vysokou druhovu pestrosťou, ako je tomu v bádenských asociáciách bivalvií a gastropódov;  pozostávajú skôr z monotypických taxónov. Veľká časť týchto taxónov však disponuje vysokou abundanciou v podobe hromadných výskytov v daných biocenózach. Vo vrstvách sivých ílovcov sa vzácne vyskytujú aj zvyšky suchozemských ulitníkov splavených z pevniny. Zvyšky morských bezstavovcov sú dobre zachované, s vlastnou schránkou a s výskytmi zachovania pôvodného zafarbenia ich schránok (mäkkýše).



Obr. 9 – Detailný pohľad na časť odkryvu (stav z roku 2007) vo vrstvách organodetritických piesčitých sedimentov spodného sarmatu so schránkami ulitníkov druhov Cerithium rubiginosum EICHWALD a Turritella (Archimediella) pythagoraica (HILBER).
Foto: © Radoslav Biskupič




Obr. 10 – Výplav z vrstiev organodetritických pieskov spodného sarmatu s ukážkou typickej fauny mäkkýšov. Okrem fragmentov schránok bivalvií dominujú prevažne zástupcovia drobných gastropódov čeľade Rissoidae, prítomné sú aj väčšie schránky adultných, ako i juvenilných exemplárov druhov Granulolabium bicinctum (BROCCHI) a Cerithium rubiginosum EICHWALD.
Foto: © Radoslav Biskupič


Veľmi vzácny nález zo sarmatských ílovitých sedimentov patrí zvyškom suchozemského cicavca z čeľade Cervidae. Fosílne ostatky tohto zástupcu  jeleňovitých boli priradené k druhu Dicrocerus cf. grangeri COLBERT. Jedná sa vôbec o prvý nález suchozemského cicavca z tejto lokality. Objavené boli zvyšky pravej sánky so zubami, ľavý horný špiciak a ľavý paroh. Najbližší príbuzný recentný taxón vyhynutého fosílneho rodu Dicrocerus je rod Muntiacus, ktorý v súčasnosti obýva oblasti tropických lesov južnej Ázie. Podľa nálezu tohto miocénneho cervida možno predpokladať, že pevnina v oblasti dnešných Malých Karpát v blízkosti pobrežia mohla byť pokrytá porastmi bujnej teplomilnej vegetácie tropického až subtropického charakteru.


Význam lokality

Nálezisko Konopiská v Rohožníku sa môže právom pýšiť niektorými významných paleontologickými objavmi – najmä v súvislosti s nálezmi zvyškov cicavcov. Na lokalite sa od jej objavenia až po súčasnosť uskutočnilo niekoľko paleontologických výskumov. Preštudované boli hlavne spoločenstvá bádenských a sarmatských dierkavcov, ostrakódov, ako i mäkkýšov. Zaujímavé asociácie ulitníkov, lastúrnikov, klovitovcov a chitónov, ktoré pochádzajú nie len z povrchových zberov, ale i z početných vrtov, uvádzajú z lokality Konopiská viacerí autori. Preskúmané boli tiež fosílne stopy po činnosti organizmov objavené na schránkach bádenských ulitníkov a lastúrnikov. Z ílovitých sedimentov boli opísané nálezy stavovcov – preštudované boli predovšetkým otolity a ojedinelé fosílne zvyšky morských, sladkovodných a suchozemských cicavcov. Vzhľadom k obrovskému potenciálu lokality s výskytmi neobyčajne diverzifikovanej fosílnej fauny však možno konštatovať, že všetky doterajšie štúdie poodhalili len nepatrný zlomok skutočného bohatstva niekdajších fosílnych spoločenstiev morských organizmov obývajúcich túto oblasť počas stredného miocénu. Bez akýchkoľvek pochybností možno toto nálezisko (zatiaľ) neoficiálne zaradiť medzi jednu z najvýznamnejších paleontologických lokalít Slovenska. Sú to práve mäkkýše, ktoré svojou ohromnou a dych vyrážajúcou diverzitou vzbudzujú najväčší záujem, ale i rešpekt zároveň. Doterajšími zbermi bolo z vrstiev vrchného bádenu sústredených až 550 taxónov morských mäkkýšov. Pri uvedenom vysokom počte taxónov nemožno tiež vylúčiť objavenie nových, doteraz neopísaných druhov. Vyžaduje si to však detailné, systematické a postupné spracovanie nájdenej fosílnej malakofauny.




Obr. 11 – Pohľad na východnú stranu bývalého hliniska Konopiská.  Po nekontrolovateľnom stúpaní hladiny jazierka v ílovisku po rekultivácii došlo takmer k úplnému zatopeniu lokality a vytvoreniu rozsiahlej vodnej plochy. Stav lokality v roku 2011.
Foto: © Radoslav Biskupič




Obr. 12 – Lokalita Rohožník – Konopiská, stav z roku 2011. V súčasnosti súkromný chránený prírodný areál spoločnosti Holcim (Slovensko) a. s.
Foto: © Radoslav Biskupič


Z lokality neboli doposiaľ vôbec detailnejšie spracované spoločenstvá machoviek, mnohoštetinavcov, ostnatokožcov, koralovcov, brachiopódov, desaťnožcov, alebo drsnokožcov. Niektoré skupiny organizmov už síce v minulosti spracované boli, avšak nie vždy dostatočne a komplexne. Od objavenia lokality, no najmä po začatí ťažby ílu až po obdobie jej zrekultivovania, sa tu uskutočnilo mnoho systematických, ale i príležitostných zberov fosílií. Bohaté kolekcie fosílneho materiálu sú v súčasnosti uložené vo viacerých zbierkach – hlavne v depozitároch Prírodovedného múzea SNM v Bratislave, Západoslovenského múzea v Trnave, na Katedre geológie a paleontológie Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave, ako i v rôznych súkromných zbierkach. Vzácnosť a význam nálezov fosílií z tejto lokality v súčasnosti výrazne stúpol najmä z dôvodu, že vrstvy z ktorých tieto bohaté nálezy pochádzajú, sú momentálne neprístupné a samotná lokalita je vďaka jej zatopeniu vodou prakticky zničená.


Autor: Radoslav Biskupič



Zoznam použitej literatúry:


Čierna, E., 1973: Mikropaläontologische und biostratigraphische Untersuchung einiger Bohrproben aus der weiteren Umgebung von Rohožník.
Acta Univer.  Comeniana, 26, 113-187, Bratislava

Fordinál, K. (ed.), Maglay, J., Elečko, M., Nagy, A., Moravcová, M., Vlačiky, M., Kohút, M., Németh, Z., Bezák, V., Polák, M., Plašienka, D., Olšavský, M., Buček, S., Havrila, M., Hók, J., Pešková, I., Kucharič, Ľ., Kubeš, P., Malík, M., Baláž, P., Liščák, P., Madarás, J., Šefčík, P., Baráth, I., Boorová, D., Uher, P., Zlinská, A. & Žecová, K., 2012: Vysvetlivky ku geologickej mape Záhorskej nížiny 1 : 50 000. ŠGÚDŠ, Bratislava

Fuksi, T., 2013: Revízia a spracovanie fauny mäkkýšov z vrtov v okolí Rohožníka.
MS, PRiF  UK, Bratislava

Harzhauser, M. & Piller, W. E., 2004:  Integrated stratigraphy of the Sarmatian (Upper Middle Miocene) in the western Central Paratethys.
Stratigraphy, 1, 65-86

Hladilová, Š.: 1991: Results of preliminary studies of the molluscan fauna from the Rohožník locality.
Scripta, Geology, 21, 91-97, Brno

Hladilová, Š., Hladíková, J. & Kováč, M.: 1998: Stable Isotope record in Miocene Fossils and Sediments from Rohožník (Vienna Basin, Slovakia).
Slovak Geol. Mag., 4, 2, Bratislava

Holec, P., 1973: Fisch-Otolithen aus dem oberen Baden (Miozän) des nordöstlichen Teiles des Wiener Beckens (Gebiet von Rohožník).
Goelogický zborník Geologica carpathica, 24, 2, 393-414, Bratislava

Holec, P., 1975: Fisch-Otolithen aus dem Baden (Miozän) des nordöstlichen Teiles des Wiener Beckens und der Donau-Tiefebene.
Goelogický zborník Geologica carpathica, 26, 2, 253-266, Bratislava

Holec, P., Hornáček, M. & Sýkora, M., 1995: Lower Miocene shark (Chondrichthyes, Elasmobranchii) and whale faunas (Mammalia, Cetacea) near Mučín, Southern Slovakia.
Geol. Práce, Spr., 100

Holec, P., Karol, M. & Koubová, I., 2007: Dicrocerus cf. grangeri (Mammalia, Cervidae) z Rohožníka (Slovensko).
Mineralia Slovaca, 39, 323-328

Kováč, M., Baráth, I., Marko, F., Šútovská, K., Uher, P., Hladilová, Š., Fordinál ,K., Tuba, L., 1991: Neogene sequences.  In: Kováč, M., Michalík, J., Plašienka, D., Putiš, M., (eds.):  Malé  Karpaty Mts. Geology of the Alpine  –  Carpathian junction. Guide to excursions. Bratislava, 61-74.

Kučerová, K., 1986: Bádenské a sarmatské ostrakódy íloviska v Rohožníku.
Region. Geológia Západných Karpát, 21, 113-115, Bratislava

Lambert, O., Schlögl, J. & Kováč, M. (2008): Middle Miocene toothed whale with Platanista-like teeth from the Vienna Basin (Western Carpathians, Slovakia).
N. Jb. Geol. Paläont. Abh., 250: 157–166; Stuttgart

Meszároš, Š., 1986: Anomálie schránok mäkkýšov z vrchnobádenských sedimentov lokalít okolia Malých Karpát.
Západné Karpaty, Séria Paleontológia, 11, Bratislava

Pek, I., Mikuláš, R., Lysáková, G.; 1997: Boring ichnofossils on Mollusc Shells from the late Badenian at Rohožník (Malé Karpaty Mts., Slovakia).
Zemní plyn a nafta, 42, 1, 47-55, Hodonín

Strauss, P., Harzhauser, M., Hinsch, R. &  Wagreich, M., 2006: Sequence stratigraphy in a classic pull-apart basin (Neogene, Vienna Basin). A 3D seismic based integrated approach.
Geologica Carpathica, 57, 3, 185-197, Bratislava

Švagrovský, J., 1971: Das Sarmat der Tschechoslowakei und seine Molluskenfauna.
Acta Geologica et Geographica Universitatis Comeniae, Geologica 20, 1–473.



sobota, 20. apríla 2013

Nálezy bádenských pektinidných lastúrnikov rodu Flexopecten z piesčito-ílovitých morských sedimentov okolia Devína (Devínska Kobyla)

Počas miocénu boli morské prostredia slovenskej časti Západných Karpát obývané okrem bežných a častých druhov mäkkýšov aj mnohými vzácnymi, alebo zriedkavejšími taxónmi. Z východného okraja Viedenskej panvy z oblasti Devínskej Kobyly pochádzajú jedinečné nálezy zaujímavých pektinidných lastúrnikov rodu Flexopecten.



Úvod

Nálezy schránok fosílnych lastúrnikov čeľade Pectinidae takmer vždy upútajú pozornosť vďaka svojim okrúhlym vejárovitým lastúram a sú vďačným objektom paleontologických výskumov, ale i obľúbenými nálezmi medzi zberateľmi fosílií. Pektinidy sú dôležitými lastúrnikmi najmä z paleoekologického hľadiska, pričom mnohé druhy sú významnými fosíliami aj z pohľadu biostratigrafie. Neogénne moria Centrálnej Paratetýdy boli v závislosti od vývoja daného sedimentačného priestoru a jeho meniacich sa prepojení s inými oblasťami, ako i z toho vyplývajúcej migrácie jednotlivých taxónov mäkkýšov počas spodného a stredného miocénu, obývané rôznymi druhmi zástupcov čeľade Pectinidae. Mnohé z nich však boli viazané len na určitý stupeň, prípadne stupne miocénu – vyskytovali sa iba v určitom období. Tieto taxóny sa stali stratigraficky dôležitými a vedúcimi fosíliami, pričom aj na základe ich výskytov možno presnejšie stanoviť vek študovaných sedimentov. V strednom miocéne – konkrétne počas bádenu (16,30 – 12,70 mil. r.), obývalo naše územie v niekdajších morských prostrediach viacero druhov pektinidov. Stratigraficky, ako i paleoekologicky významnými bivalviami boli aj zástupcovia rodu Flexopecten, ktoré boli reprezentované druhmi Flexopecten scissus (FAVRE) a Flexopecten lilli (PUSCH).



Obr. 1 – Flexopecten scissus (FAVRE), pravá lastúra, vľavo – vonkajšia  strana, vpravo – vnútorná strana. Vrchný báden, Devín – Zelené terasy
Foto: © Radoslav Biskupič



Výskyty rodu Flexopecten na Devínskej Kobyle

Bohaté nálezy fosílií pekne zachovaných schránok týchto pektinidov pochádzajú z jemnozrnných sedimentov vrchného bádenu studienčanského súvrstvia z blízkeho okolia Devína. Južné svahy Devínskej Kobyly (514 m n. m.) a jej priľahlé úbočia odkrývajú na viacerých miestach fácie jemnozrnných pieskovcov, konkrécií a piesčito-ílovitých až ílovitých usadenín morského pôvodu. Počas bádenu sa tieto sedimenty usadzovali pravdepodobne v hlbších vodách v blízkosti Devínskej Kobyly v oblastiach infralitorálu až cirkalitorálu s relatívne pokojnou sedimentáciou. Na blízkosť pevniny poukazujú aj objavy fosílnych zvyškov splavenej suchozemskej flóry v podobe listov mangrovníkov, šišiek ihličnanov a zvyškov driev. V asociáciách lastúrnikov, ktoré toto prostredie obývali, bol medzi pektinidmi rod Flexopecten dominantný. Druh Flexopecten scissus (FAVRE) dosahoval v rámci čeľade Pectinidae najvyššiu abundanciu. Flexopecten lilli (PUSCH) bol zriedkavejší a nevyskytoval sa tak často, ako jeho príbuzný taxón. Nálezy iných predstaviteľov hrebenatiek sú v týchto vrstvách skôr vzácnosťou. V porovnaní so spoločenstvami strednomiocénnych pektinidov z iných lokalít Devínskej Kobyly pochádzajúcich z vrstiev psefitických a psamitických sedimentov (piesky, pieskovce, brekcie) usadzujúcich sa v tesnej blízkosti paleopobrežia v plytkovodných zónach mediolitorálu a infralitorálu, pozostávali tieto spoločenstvá z celkom iných a odlišných druhov. Zatiaľ čo v plytkých pobrežných vodách s piesčitým až hrubozrnným štrko-piesčitým dnom dominovali rody Oppenheimopecten, Flabellipecten, Talochlamys, Aequipecten spoločne s občasnými výskytmi rodu Gigantopecten, v hlbších prostrediach sublitorálu s mäkkým jemným dnom výrazne prevládal rod Flexopecten, ktorý bol sprevádzaný ojedinelými pektinidmi rodov Similipecten Costellamussiopecten. Odlišný charakter taxonomického zloženia pektinidov možno pozorovať aj v organogénnych sedimentoch (riasové vápence, organodetritické íly) lokality Sandberg pri Devínskej Novej Vsi, kde prevládajú hlavne rody Gigantopecten, Manupecten a Aequipecten.




Obr. 2 – Paleontologická lokalita Devín – Zelené terasy (stav z roku 2012). Pohľad na jeden z umelých odkryvov na lokalite, v pozadí vrch Devínska Kobyla
Foto: © Radoslav Biskupič



Vplyv ekologických faktorov na rozšírenie rodu Flexopecten v miocénnom depozičnom priestore Devínskej Kobyly

Na početných lokalitách Devínskej Kobyly boli fosílie rodu Flexopecten nájdené predovšetkým v okolí Devína. Na ďalších náleziskách ich zvyšky zatiaľ objavené neboli – s výnimkou lokality Sandberg, odkiaľ z vrstiev jemnozrnných pieskov pochádza vzácny zriedkavý nález juvenilného jedinca druhu Flexopecten lilli (PUSCH). Je však diskutabilné, ktoré konkrétne faktory zapríčinili takéto markantné rozdiely v rozšírení tohto rodu lastúrnika. Je možné, že rozdiely vo výskytoch týchto bivalvií na jednotlivých lokalitách boli zapríčinené odlišnými vlastnosťami a charakterom daných paleoprostredí. Na prvý pohľad sa môže zdať, že to bola predovšetkým hĺbka, hydrodynamika a charakter sedimentu, ktoré vo výraznej miere ovplyvnili rozšírenie rôznych druhov hrebenatiek, no hlavne rodu Flexopecten v miocénnych morských prostrediach Devínskych Karpát. Počas vrchného bádenu a spodného sarmatu v oblasti Devínskej Kobyly v prostrediach plytkého sublitorálu s piesčitým dnom, kde sa pektinidom darilo a boli zastúpené viacerými taxónmi, rod Flexopecten z nejakého dôvodu absentuje. Je to však v ostrom kontraste s výskytmi na iných lokalitách rovnakého veku v Centrálnej Paratetýde, kde sa tieto lastúrniky celkom bežne a v hojných počtoch vyskytovali aj v prostrediach plytkého sublitorálu s piesčitým a hrubozrnným dnom. Časté výskyty boli zistené vo vrstvách rôznych piesčitých fácií, pieskovcov, ako i v riasových vápencoch napr. na lokalitách v Poľsku, ako i Ukrajiny. V okolí Devínskej Kobyly rod Flexopecten nebol rozšírený ani v hlbokovodných prostrediach cirkalitorálu, ktorým zodpovedajú pelitické panvové fácie bádenského veku lokality Tehelňa v Devínskej Novej Vsi, kde čeľaď Pectinidae zastupovali rody Lentipecten, Delectopecten a Palliolum. Z podobných vrchnobádenských vrstiev – z fácie sivých vápnitých bioturbovaných pelitov lokality Konopiská v Rohožníku, ktoré sedimentovali v zónach cirkalitorálu, pochádza iba ojedinelý nález jedného exemplára druhu Flexopecten scissus (FAVRE). V tomto hlbokovodnom prostredí na východnom okraji Viedenskej panvy bola čeľaď Pectinidae zastúpená minimálnym počtom druhov, ktoré okrem spomínaného taxónu reprezentoval aj pomerne zriedkavý druh Costellamussiopecten cristatus badense (FONTANNES). Z laminovanej slienitej fácie bádenu lokality St. Margarethen v Rakúsku sú známe tiež len ich ojedinelé nálezy. Možno konštatovať, že prostredia hlbšieho neritika vo všeobecnosti rodu Flexopecten zrejme veľmi nevyhovovali, keďže z týchto fácií sú ich nálezy zriedkavé.



Obr. 3 – Flexopecten scissus (FAVRE), ľavá lastúra. Vrchný báden, Devín – Zelené terasy
Foto: © Radoslav Biskupič



Adaptabilita

Na mieste je otázka, či mohol, alebo nemohol byť tento pektinid schopný presadiť sa a konkurovať v spoločenstvách lastúrnikov už obývaných jednotlivými druhmi pektinidov v daných paleoprostrediach Devínskej Kobyly. Podľa nálezov fosílií týchto bivalvií na študovaných lokalitách je pravdepodobné, že sa mu to veľmi nedarilo, jeho ekologická nika bola už väčšinou obsadená a bol tak nútený osídliť len tie prostredia, kde sa iným zástupcom čeľade Pectinidae príliš nedarilo. Optimálne podmienky pre život im napokon poskytli prostredia v zónach hlbšieho infralitorálu až cirkalitorálu s nevýraznou aeráciou vody, kde prebiehala pomalá sedimentácia na jemnom piesčito-ílovitom dne. Tieto hrebenatky mohli tolerovať a prispôsobiť sa aj nízkoenergickým prostrediam s nevýrazným prúdením vody, na čo poukazujú TEJKAL (1968) a SCHMID et al. (2001). Na tento typ prostredia sa dokázali rýchlo adaptovať a v spoločenstve lastúrnikov sa stali jedným z vedúcich taxónov. Rozšírené tak boli iba v oblastiach, kde v ekologickej nike v rámci čeľade Pectinidae nemali takmer žiadnu konkurenciu a kde mohli ich populácie nadobudnúť dominantné postavenie. Spoločne s rodom Flexopecten bola v týchto asociáciách zaznamenaná prítomnosť len dvoch iných zriedkavých druhov pektinidov – Similipecten similis (LASKEY) a Costellamussiopecten cristatus badense (FONTANNES). Je tiež zaujímavé, že rod Flexopecten sa hojne vyskytoval len v určitých, nie veľmi druhovo diverzifikovaných spoločenstvách lastúrnikov, v ktorých dominovali rody Nucula, Nuculana, Neopycnodonte, Scalaricardita, Venus, Thracia, Glossus a Corbula. Taxonomické zloženie týchto asociácií tiež veľa napovedá o charaktere daného prostredia – hlavne v kontexte s výrazným zastúpením r-stratéga, oportunistického lastúrnika druhu Corbula (Varicorbula) gibba (OLIVI).




Obr. 4 – Flexopecten scissus (FAVRE), dva kompletne zachované exempláre so spojenými lastúrami. Vrchný báden, Devín – Zelené terasy
Foto: © Radoslav Biskupič




Obr. 5 – Flexopecten scissus (FAVRE), pravá lastúra. Vrchný báden, Devín – Zelené terasy
Foto: © Radoslav Biskupič



Biostratigrafické rozšírenie rodu Flexopecten v strednom miocéne Centrálnej Paratetýdy

Je tiež diskutabilné, či by obmedzený výskyt rodu Flexopecten vo Viedenskej panve mohol súvisieť aj s prípadným neskorým, alebo pomalým prenikaním do jednotlivých oblastí západného okraja Centrálnej Paratetýdy počas vrchného bádenu. Druh Flexopecten scissus (FAVRE) bol v Centrálnej Paratetýde rozšírený už od spodného bádenu. Najbohatšie výskyty boli zaznamenané na lokalitách v Poľsku, Bulharsku a na Ukrajine. Neskoršie, počas vrchného bádenu dosahoval najvyššiu abundanciu opäť v oblastiach východnej časti Centrálnej Paratetýdy, kde sú časté nálezy ich schránok známe predovšetkým z početných nálezísk Poľska, Ukrajiny, ako i Moldavska a Bulharska. V západných oblastiach Centrálnej Paratetýdy však bolo ich rozšírenie pomerne chudobné a nevýrazné. Známe sú ich ojedinelé výskyty vo vrchnobádenských sedimentoch Maďarska, ako i veľmi zriedkavé nálezy z Rakúska, kde bol tento druh doposiaľ objavený len na jednej lokalite – St. Margarethen (Burgenland). Vo Viedenskej panve boli tieto bivalvie rozšírené skôr vzácne a len na niektorých lokalitách. Na základe doterajších nálezov a výsledkov paleontologických výskumov možno usúdiť, že vo Viedenskej panve bol tento druh rozšírený zrejme iba na jej východných okrajoch, čo potvrdzujú ich nálezy na lokalite Konopiská v Rohožníku a na lokalitách Devínskej Kobyly pri Devíne. Je preto pravdepodobné, že tento pektinid vo vrchnom bádene do vzdialených západných okrajových zálivov Viedenskej panvy nemusel vôbec preniknúť.




Obr. 6 – Rozloženie súše a mora – paleogeografická rekonštrukcia Centrálnej Paratetýdy vo vrchnom bádene (13,65 – 12,70 mil. r.)
Prevzaté z práce: Kováč et al., 2007: Badenian evolution of the Central Paratethys Sea: paleogeography, climate and eustatic sea-level changes. Geologica Carpathica, 58, 6, 579 – 606



Vnútrodruhová variabilita

Charakteristickým znakom oboch druhov je ich široká vnútrodruhová variabilita, ktorá sa odzrkadľuje na morfológii ich schránok. Bez ohľadu na charakter paleoprostredia, alebo geografické rozšírenie jednotlivých pektinidov možno znaky tejto variability pozorovať na schránkach týchto lastúrnikov z rôznych lokalít Centrálnej Paratetýdy vrátane nálezísk zo slovenskej časti Západných Karpát. Uvedený jav je preukázateľný predovšetkým v zdobení povrchu ich schránok. Skulptúru tvoria radiálne rebrá, ktoré vyrastajú od vrcholu lastúr a lúčovito sa rozbiehajú k spodnému okraju schránok. Hrúbka, tvar, ako i počet rebier môžu byť rôzne a sú veľmi premenlivé. Tieto rebrá sú usporiadané v pravidelne, ale i nepravidelne vyvinutých zväzkoch, kde jednotlivé masívne rebrá sa v rôznych štádiách rastu postupne rozvetvujú na ďalšie štíhlejšie rebierka. Na základe uvedených morfologických znakov bolo v minulosti z bádenských sedimentov Poľska a Ukrajiny opísaných množstvo rôznych nových druhov (pozri HILBER, 1882; FRIEDBERG, 1936), ktoré však po neskorších revíziách boli zamietnuté a stanovené ako iba mladšie synonymá platných druhov Flexopecten scissus (FAVRE) a F. lilli (PUSCH) (pozri STUDENCKA, 1986; STUDENCKA et al., 1998). Týmto spôsobom bolo napokon označených ako neplatných až 13 druhov pektinidov. Rod Flexopecten je tak v bádene Centrálnej Paratetýdy zastúpený iba tromi druhmi: Flexopecten scissus (FAVRE), F. lilli (PUSCH) a F. posthumus (HILBER).



Obr. 7 – Flexopecten scissus (FAVRE), ľavá lastúra. Vrchný báden, Devín – Zelené terasy
Foto: © Radoslav Biskupič




Obr. 8 – Flexopecten scissus (FAVRE), ľavá a pravá lastúra. Vrchný báden, Devín – Zelené terasy
Foto: © Radoslav Biskupič




Obr. 9 – Flexopecten lilli (PUSCH), pravá lastúra. Vrchný báden, Devín – Zelené terasy
Foto: © Radoslav Biskupič



Rozšírenie v bádene Západných Karpát 

Prvé fosílne nálezy druhu Flexopecten scissus (FAVRE) z územia slovenskej časti Západných Karpát uvádza TEJKAL (1968) z bádenských sedimentov južného Slovenska z vrtov lokality Lontov (Dunajská panva). Z lokalít okolia Devína opísal fosílie tohto druhu ŠVAGROVSKÝ (1981), ktorý vo svojej monografii o vrchnobádenských mäkkýšoch z Devínskej Kobyly a jej okolia uvádza z vrstiev jemnozrnných pieskov až piesčitých ílov dva druhy určené ako Chlamys scissa scissa (FAVRE) a Ch. scissa wulkae (HILBER). Po neskoršej revízii bol však taxón Ch. scissa wulkae (HILBER) označený ako neplatný a stanovený za mladšie synonymum druhu Ch. scissus (FAVRE), ktorý bol následne priradený k rodu Flexopecten. Z lokality ležiacej na severovýchod od Devína uvádza tento taxón aj ONDREJIČKOVÁ (1987). Nálezy druhu Flexopecten scissus (FAVRE) boli z okolia Devína opísané z lokalít Lingulová lavica, Terasy a Lomnická (HYŽNÝ et al., 2012). Nové bohaté výskyty z jemnozrnných piesčito-ílovitých usadenín bádenu východného okraja Devína boli zaznamenané na novoobjavenom nálezisku “Zelené terasy“. Na našom území boli ich fosílie objavené aj na lokalite Rohožník – Konopiská (Viedenská panva) vo vrstvách vrchnobádenských organodetritických slieňov studienčanského súvrstvia.

Pektinid druhu Flexopecten lilli (PUSCH) je zriedkavejší, ich nálezy v jemnozrnných sedimentoch  od Devína identifikoval ŠVAGROVSKÝ (1981). HYŽNÝ et al. (2012) prezentujú výskyty uvedeného taxónu z lokalít bádenu Devínskej Kobyly (Sandberg, Glosusová lavica a Lomnická). Okrem spomínaných nálezísk je druh Flexopecten lilli (PUSCH) vzácne prítomný aj na lokalite Zelené terasy v Devíne, ako i na lokalite Konopiská v Rohožníku.



Záver

Pektinidné lastúrniky druhov Flexopecten scissus (FAVRE) a F. lilli (PUSCH) boli v Centrálnej Paratetýde počas miocénu stratigraficky rozšírené iba počas bádenu. Na našom území boli ich schránky identifikované najmä vo vrstvách studienčanského súvrstvia z východného okraja Viedenskej panvy z lokalít okolia Devína na Devínskej Kobyle, ako i na lokalite Konopiská v Rohožníku. Ich zriedkavé nálezy pochádzajú aj z východného cípu Dunajskej panvy z náleziska Lontov. Pravdepodobne v závislosti od lokálnych podmienok  a vlastností morských prostredí Devínskej Kobyly uprednostňovali skôr oblasti morského dna rozprestierajúce sa v zónach hlbšieho infralitorálu, až cirkalitorálu s jemným piesčito-ílovitým a ílovitým substrátom s nevýraznou hydrodynamikou. Tieto epifaunálne živočíchy získavali obživu filtrovaním suspenzie, boli to stenohalínne bivalvie, ktoré obývali morské prostredia s normálnou salinitou. Vzhľadom k výskytom rodu Flexopecten na už spomínaných lokalitách západného okraja Centrálnej Paratetýdy, ako i s prihliadnutím na predpokladaný charakter daných paleoprostredí možno usúdiť, že sa tento taxón vedel adaptovať aj v prostrediach s nižším obsahom kyslíka, kde prevládalo nevýrazné prúdenie vody. Je však otázne, či to boli špecifické lokálne podmienky prevládajúce počas vrchného bádenu v oblasti Devínskej Kobyly, ako i vo Viedenskej panve, ktoré určovali a podmieňovali rozšírenie rodu Flexopecten iba v určitých morských prostrediach, alebo či to bolo zapríčinené jeho pomalou, prípadne neskorou migráciou do západných okrajových oblastí Centrálnej Paratetýdy.



Autor: Radoslav Biskupič




Zoznam použitej literatúry:

Csepreghy – Meznerics, I., 1960: Pectinides du néogéne de la Hongrie et leur importance stratigraphique.
Mém. Soc. Géol. France, 39, 92, 1 – 58

Friedberg, W., 1934-1936: Mieczaki mioceńskie ziem polskich (Mollusca mioceanica Poloniae). P. II. Lamellibranchiata.
Polskie Towarzystwo Geologiczne, Kraków, 1 – 283

Hilber, V., 1882: Neue und wenig bekannte Conchylien aus dem ostgalizischen Miocän.
Abhandl. d. k . k. Geol. Reichsanst., 7,6, 1 – 33

Hyžný, M., Hudáčková, N., Biskupič, R., Rybár, S., Fuksi, T., Halásová, E., Zágoršek, K., Jamrich, M. & Ledvák, P., 2012: Devínska Kobyla – a window into the Middle Miocene shallow-water marine environments of the Central Paratethys (Vienna Basin, Slovakia).
Acta Geologica Slovaca, 4, 2, 95 – 111.

Jakubowski, G. & Musial, T., 1979: Lithology and fauna of the Middle Miocene deposits of Trzesiny (Roztocze Tomaszowskie Region, South-eastern Poland).
Prace Muzeum Ziemi, 32, 37 – 70

Kováč, M., Fordinál, K., Grigorovich, S., A., Halásová, E., Hudáčková, N., Joniak, P., Pipík, R., Sabol, M., Kováčová, M. & Sliva, Ľ., 2005: Západokarpatské fosílne ekosystémy a ich vzťah k paleoprostrediu v kontexte neogénneho vývoja eurázijského kontinentu.
Geologické práce, Správy, 111, 61 – 121

Kováč, M., Andreyeva-Grigorovich, A., Bajraktarević, Z., Brzobohatý, R., Filipescu, S., Fodor, L., Harzhauser, M., Nagymarosy, A., Oszczypko, N., Pavelić, D., Rögl, F., Saftić, B., Sliva, Ľ., & Studencka, B., 2007: Badenian evolution of the Central Paratethys Sea: paleogeography, climate and eustatic sea-level changes.
Geologica Carpathica, 58, 6, 579 – 606

Ondrejičková, A., 1987: Mäkkýšové asociácie zo západnej časti “veľkej“ Bratislavy a ich biostratigrafická interpretácia.
Čiastková záverečná správa, Manuscript, archív GÚDŠ, Bratislava, 68 s.
   
Schmid, H. P., Harzhauser, M. & Kroh, A., 2001: Hypoxic Events on a Middle Miocene Carbonate Platform of the Central Paratethys (Austria, Badenian, 14 Ma).
Ann. Naturhist. Mus. Wien, 102 A, 1–50

Steininger, F. et al., 1978: Die Molluskenfauna des Badenien. In: Chronostratigraphie und Neostratotypen – Miozän M4 – Badenien.
Veda, SAV, 327 – 360 

Studencka, B., 1986: Bivalves from the Badenian (Middle Miocene) marine sandy facies of southern Poland.
Paleontologia Polonica, 47, 1 – 128

Studencka, B. & Studencki, W., 1988: Middle Miocene (Badenian) bivalves from the carbonate deposits of the Wójcza-Pińczów Range (southern slopes of the Holy Cross Mountains, Central Poland).
Acta Geologica Polonica, 38, 1– 4, 1 – 44

Studencka, B., Gontsharova, I. A. & Popov, S. V., 1998: The bivalve faunas as a basis for reconstruction of the Middle Miocene history of the Paratethys.
Acta Geologica Polonica, 48, 3, 285 – 342

Studencka, B. & Jasionowski, M., 2011: Bivalves from the Middle Miocene reefs of Poland and Ukrajine: A new approach to Badenian/Sarmatian boundary in the Paratethys.
Acta Geologica Polonica, 61, 1, 79 – 114

Švagrovský, J., 1981: Lithofazielle Entwicklung und Molluskenfauna des oberen Badeniens (Miozän M4d) in dem Gebiet Bratislava – Devínska Nová Ves.
Západné Karpaty, Séria Paleontológia, 7, 5 – 204

Tejkal, J., 1968: Fauna měkkýšů a vývoj biotopu v tortonu okolí Želiezovců.
Folia Fac. scient. Natur. Univ. Purk. Brunensis, 11, Geol. 13/1, 1 – 36 

Tomašových, A., 1998: Bádenské mäkkýše z tehelne Devínska Nová Ves (Bratislava, Slovensko).
Mineralia Slovaca, 30, 357 – 386.




sobota, 7. apríla 2012

Výstava fosílií “Bolo u nás more“ v Západoslovenskom múzeu v Trnave


V Západoslovenskom múzeum v Trnave sa v dňoch od 10. marca 2011 do 28. februára 2012 uskutočnila výstava nálezov neogénnych fosílií pochádzajúcich z lokalít prevažne z oblasti západného Slovenska s názvom “Bolo u nás more“. Cieľom výstavy bolo návštevníkom múzea priblížiť faunu vyhynutých morských živočíchov, ktoré obývali vody plytkých morí rozprestierajúcich sa na našom území počas miocénu.


Úvod

Výstava “Bolo u nás more“ sa konala od 10. marca 2011 až do 28. februára 2012 v priestoroch Západoslovenskom múzeu v Trnave v budove klariského kláštora. Následne bola presunutá do Záhorského múzea v Skalici, kde boli tieto expozície sprístupnené návštevníkom múzea v období od 9. marca do 6. apríla 2012. Kurátorom a autorom tejto zaujímavej paleontologickej výstavy je Dr. M. Hornáček; vzorky vystavených exponátov fosílií pochádzajú zo zbierok Západoslovenského múzea v Trnave. Hlavným cieľom výstavy bolo prezentovať nálezy fosílnych morských živočíchov neogénneho veku pochádzajúcich z nášho územia – hlavne z oblasti západného Slovenska. Samotná expozícia je doplnená aj ukážkami schránok recentných morských organizmov (mäkkýše, kôrovce, koralovce), ktoré sú s niektorými príbuznými druhmi fosílnych živočíchov porovnávané. Výstava fosílií bola obohatená o množstvo rôznych fotografii jednotlivých lokalít vyhotovených v čase zberu fosílneho materiálu, ako aj o fotografie schránok ďalších druhov morských miocénnych organizmov, ktorých schránky dospelých exemplárov dorastali zväčša len do nepatrných rozmerov o veľkosti niekoľkých milimetrov (machovky, dierkavce, niektoré ulitníky, lastúrniky a iné...). Okrem uvedených fotografií si mohli návštevníci prezrieť aj paleogeografickú rekonštrukciu oblasti Centrálnej Paratetýdy – rozloženie súše a mora počas stredného miocénu (báden) v strednej Európe.



Obr. 1 Pohľad na časť výstavy umiestnenej v  priestoroch Západoslovenského múzea v Trnave

Prezentované boli nálezy fosílnych zvyškov početných morských bezstavovcov, ale i stavovcov z obdobia miocénu z rôznych kútov Slovenska. Veľká časť exponátov pochádzala najmä z nálezísk stredného miocénu západného Slovenska z úpätia Malých Karpát (Dunajská panva, Viedenská panva). Prítomné boli väčšinou fosílie rôznych druhov lastúrnikov, ulitníkov a koralovcov nájdených hlavne na lokalitách v Rohožníku, Devínskej Novej Vsi a Dubovej. Spodný miocén (egenburg) reprezentovali nálezy bezstavovcov (lastúrniky, kôrovce) z lokalít Horovce a Trenč, ako i stavovcov (drsnokožce, cicavce) z Mučína.

 
Spodný miocén (egenburg)

Časť expozície bola venovaná nálezom fosílnych zvyškov zo spodného miocénu (egenburg). Bohaté zastúpenie mala lokalita Mučín (Juhoslovenská panva), z ktorej pochádzajú hlavne bohaté nálezy zvyškov drsnokožcov (žraloky, raje) a cicavcov (delfíny). Ukážka obsahovala zuby viacerých druhov žralokov, no pravdepodobne najväčšiu pozornosť pútali veľké masívne zuby druhu Carcharocles megalodon (AGASSIZ). Veľmi zaujímavými nálezmi boli nepochybne aj zúbky delfínov. Mäkkýše reprezentovali schránky bivalvií druhov Crassostrea gryphoides (SCHLOTHEIM) a Aequipecten northamptoni (MICHELOTTI). Fosílie morských organizmov egenburgu boli tiež zastúpené lokalitou Trenč so zvyškami masívnych hrubostenných lastúr ustríc rodu Crassostrea a kolóniami sesílnych kôrovcov rodu Balanus (fúzonôžky). Zo Stredného Považia z vrstiev pieskovcov náleziska v Horovciach pochádzali nálezy početných dobre zachovaných schránok veľkých hrebenatiek (čeľaď Pectinidae) druhu Oopecten gigas (SCHLOTHEIM).



Obr. 2Oopecten gigas (SCHLOTHEIM) – schránky lastúrnikov
Egenburg, Horovce



Obr. 3Carcharocles megalodon (AGASSIZ) – zuby žralokov
Egenburg, Mučín


Stredný miocén (báden)

Prevažná časť expozície pozostávala zo vzoriek pochádzajúcich z vrstiev stredného miocénu (báden) z lokalít Viedenskej a Dunajskej panvy. Dominovali nálezy z piesčito-ílovitých vrchnobádenských sedimentov lokality Malý trávnik v Dubovej (Dunajská panva). Vzorky pochádzajú z príležitostných výkopov súvisiacich s výstavbou vinárskeho komplexu na západnom okraji obce. Početná morská fauna bezstavovcov bola reprezentovaná dobre zachovanými kolóniami hermatypických koralovcov druhov Plesiastraea (Palaeoplesiastraea) desmoulinsi MILNE – EDWARDS & HAIME, Porites leptoclada REUSS a Siderastraea italica (DEFRANCE). Niektoré väčšie kolónie dosahovali priemer až okolo 30 cm. Jedná sa skutočne o vzácne a jedinečné nálezy miocénnych koloniálnych koralovcov z územia slovenskej časti Západných Karpát. Okrem koralovcov mohli návštevníkov zaujať aj bohaté nálezy fauny mäkkýšov. Vystavené boli schránky lastúrnikov viacerých druhov – napr. Oppenheimopecten aduncus (EICHWALD), Flabellipecten besseri (ANDRZEJOWSKI), Megaxinus (M.) incrassatus (DU BOIS), Anadara (A.) turonica (DUJARDIN), Cubitostrea digitalina (EICHWALD), Glycymeris (G.) deshayesi (MAYER), Spondylus (S.) cf. gaederopus LINNAEUS, Pelecyora (Cordiopsis) islandicoides (LAMARCK). Nepochybne najzaujímavejšími nálezmi bivalvií boli veľké masívne schránky ustríc druhu Crassostrea gryphoides (SCHLOTHEIM), ktoré patrili medzi typické a zároveň jedinečné nálezy lastúrnikov na uvedenej lokalite. Spoločenstvo gastropódov zastupovali schránky druhov Cerithium (Ptychocerithium) procrenatum SACCO, Conus (Chelyconus) fuscocingulatus (HÖRNES), Amalda glandiformis (LAMARCK), Subula (Oxymeris) plicaria (BASTEROT), Latirus valenciennesi (GRATELOUP), Haustellum (Bolinus) subtorularius (HOERNES & AUINGER), Xenophora deshayesi (MICHELOTTI) a ďalšie. Vzácnymi nálezmi možno označiť schránky veľkých teplomilných gastropódov druhov Persististrombus coronatus (DEFRANCE) a Melongena cornuta (AGASSIZ).



Obr. 4Plesiastraea (Palaeoplesiastraea) desmoulinsi MILNE – EDWARDS & HAIME
Kolónie hermatypických koralovcov
Vrchný báden, Dubová (Malý trávnik)



Obr. 5Crassostrea gryphoides (SCHLOTHEIM) – schránky ustríc
Vrchný báden, Dubová (Malý trávnik)



Obr. 6Melongena cornuta (AGASSIZ) – schránky ulitníkov
Vrchný báden, Dubová (Malý trávnik)



Obr. 7Anadara (Anadara) turonica (DUJARDIN) – schránky lastúrnikov
Vrchný báden, Dubová (Malý trávnik)

Faunu vrchného bádenu reprezentovali aj exponáty z ďalšej bohatej, no v súčasnosti už takmer neexistujúcej zničenej lokality – Konopiská v Rohožníku. Táto lokalita sa rozprestiera na území bývalého íloviska a jeho blízkeho okolia. Ťažobná jama hliniska je však v súčasnosti zatopená vodou a zber fosílií už žiaľ nie je možný. Vystavené vzorky fosílií pochádzajú najmä zo starších príležitostných zberov z piesčito-ílovitých sedimentov odkrytých pri výkopových prácach realizovaných v súvislosti s výstavbou a inštaláciou plynovodu južne od íloviska (rok 1996). V uvedených jemnozrnných vrstvách bola nájdená hojná bádenská malakofauna. Návštevníci mohli obdivovať najmä schránky lastúrnikov druhov Megacardita jouanneti (BASTEROT) a Panopea (P.) menardi (DESHAYES), ako i dravých ulitníkov  Semicassis laevigata (DEFRANCE), Clavatula schreibersi (HÖRNES) a Conus (Chelyconus) vindobonensis PARTSCH in HÖRNES. Ojedinelým a vzácnym nálezom je schránka gastropóda Cassis postmamillaris SACCO. Každý všímavý návštevník určite neprehliadol vystavené vzácne exponáty kostrových zvyškov veľryby nájdených vo vrstvách sivých pelitov v osemdesiatych rokoch minulého storočia v ťažobnej jame íloviska. 



Obr. 8Semicassis laevigata (DEFRANCE) – schránky ulitníkov
Vrchný báden, Rohožník (Konopiská)


Pozornosť nepochybne pútali aj nálezy pekne zachovaných fosílií z ďalšej vrchnobádenskej lokality -  chráneného náleziska Sandberg v Devínskej Novej Vsi (Bratislava). Túto známu paleontologickú lokalitu prezentovali predovšetkým nálezy lastúrnikov čeľade Pectinidae – druhu Flabellipecten besseri (ANDRZEJOWSKI) a veľkých diskovitých schránok taxónov Flabellipecten solarium (LAMARCK) a Gigantopecten nodosiformis (DE SERRES). Vystavená bola aj štíhla vežovitá schránka ulitníka Turritella (Haustator) tricincta BORSON, masívna ostnatá schránka sesílneho  lastúrnika Spondylus (S.) crassicosta LAMARCK a vzácny nález panciera ježovky druhu Clypeaster cf. campanulatus forma partschii MICHELIN. Bohatú faunu mäkkýšov dopĺňali vzorky viacerých druhov pektinidných lastúrnikov z rôznych bádenských lokalít Devínskej Kobyly a jej blízkeho okolia (Devínska Nová Ves, Dúbravka, Devín) a nezvyčajne veľká, dobre zachovaná schránka gastropóda rodu Conus z lokality Trstín (Dunajská panva). Veľmi ojedinelým a vzácnym exponátom tejto zaujímavej výstavy bol aj zub žraloka Carcharocles megalodon (AGASSIZ) nájdený vo vinohradoch na úpätí Devínskej Kobyly pri Devíne.



Obr. 9 – Ukážka fosílií z vrchného bádenu Devínskej Kobyly.
Vľavo hore: Flabellipecten besseri (ANDRZEJOWSKI) – pravá a ľavá lastúra, Sandberg
Hore uprostred: Turritella (Haustator) tricincta BORSON – schránka ulitníka v pieskovci, Sandberg
Vpravo hore: Gigantopecten nodosiformis (DE SERRES) – schránka lastúrnika, Sandberg
Uprostred: Clypeaster cf. campanulatus forma partschii MICHELIN – pancier ježovky, Sandberg
Vľavo dole a dole uprostred: Flabellipecten solarium (LAMARCK) – ľavá a pravá lastúra, Sandberg
Vpravo: Carcharocles megalodon (AGASSIZ) – zub žraloka, Devín


Menšia časť expozície bola venovaná aj ukážke recentných druhov morských živočíchov (mäkkýše, kôrovce, koralovce), ktorých schránky pochádzali zo súčasných morí z rôznych kútov sveta. Pre porovnanie boli vedľa týchto exponátov vystavené aj ich príbuzné fosílne miocénne taxóny pochádzajúce z už uvedených slovenských paleontologických lokalít. Istú príbuznosť a podobnosť niektorých bezstavovcov názorne demonštrovali schránky recentných a miocénnych druhov mäkkýšov patriacich rodom Melongena, Conus, Spondylus, ako aj fúzonôžok rodu Balanus.



Obr. 10 – Ukážka schránok dravých ulitníkov rodu Conus
Vľavo: jedinec pochádzajúci z plytkých tropických vôd Tichého oceánu, Filipíny, recent
Vpravo: fosílna schránka nájdená na lokalite v Trstíne, vrchný báden


Záver

Táto výnimočná paleontologická výstava zameraná na priblíženie vyhynutého života z obdobia miocénu, ktorý na našom území čulo pulzoval vo vodách niekdajších morí, bola jednou z mála príležitostných výstav zameraných na geologické vedy, s ktorými je možné sa na Slovensku stretnúť. Téma a obsah tejto nezvyčajnej výstavy každopádne zaujali; záujemcovia o paleontológiu, alebo o prírodu vôbec, ako i nadšenci pre prírodné vedy a študenti si návštevou tejto interesantnej výstavy nepochybne prišli na svoje a mohli zároveň získať množstvo nových a zaujímavých informácií z oblasti paleontológie. Návštevníci tak mali možnosť rozšíriť a obohatiť svoje doterajšie vedomosti o fosílnej morskej faune neogénu a o vývoji v dávnej geologickej minulosti na území svojho regiónu, alebo na Slovensku ako celku vôbec.



Autor: Radoslav Biskupič

 
Design by Free WordPress Themes | Bloggerized by Lasantha - Premium Blogger Themes |